G.J. Caesar
Rímsky vojvodca a štátnik G.J.Caesar je jednou z najznámejších postáv
starovekého Ríma.Pochádzal z urodzenej rodiny.Do verejného a
politického života vstúpil ako 32-ročný a postupne zastával rôzne
dôležité funkcie.R
oku 59 sa stal najvyšším rímskym úradnikom-konzulom,a potom mu bola
zverená správa provincie Galie.Počas desiatich rokov podrobil celú
zaalpskú Galiu(dnešné Francúzsko,Belgicko a Švajčiarsko),dvakrát
prenikol aj do Británie.
Vzápätí musel bojovať o svoje postavenie s vlastným zaťom Pompeiom,nad
ktorým roku 48 pred n.l. zvíťazil.Stal sa vtedy diktátorom,úradnikom so
zvrchovanou mocou čiže prvým mužom v ríši.Všetko smerovalo k tomu,že sa
stane vládcom a tak ho protivníci zavraždili.Písal sa 13. júl roku 100 pred naším letopočtom a v malej insule v
samom srdci Subury, , najzaľudnenejšej a najchudobnejšej štvrti v Ríme,
zaplakal chlapec. A nie hocijaký. Toto malé bezbranné dieťa s vznešeným
menom starej patricijskej rodiny Gaius Julius Caesar vstúpilo neskôr do
dejín ako prvý neoficiálny cisár, vynikajúci vojvodca, obratný politik
a prezieravý štátnik.
Caesarovo detstvo sa sotva dá označiť za šťastné. Caesarovi nikdy
navadilo, že žil v takej diere, akou bola Subura. Jeho matka Aurelia,
ktorá mu bola skôr otcom ako matkou, ho tvrdo vychovávala. Ako
dvojročný vedel čítať a písať, hovoril niekoľkými podobami gréčtiny,
hebrejčiny, sýrčiny, niekoľko nárečí galčiny a tri podoby latinčiny.
Jeho pedagógom sa stal Marcus Antonius Gnifon. Práve táto tvrdá výchova
matky, spolu s úžasným intelektom Caesara a trpezlivosťou M.A. Gnifona,
zabezpečili, že Caesar sa stal navonok tým, kým si Rimania mysleli, že
bol- úžasný, ale tvrdý človek.
Jedného dňa dostal Caesar pozvanie prísť na Fórum. Gaius Marius mu
rozkázal aby sa stal flamenom Dialis. Ten nemohol vidieť ľudskú
mŕtvolu, nemohol sa dotknúť ničoho zo železa alebo ocele, nesmel jesť
mäso pšenicu, fazuľu, dokonca ani kysnutý chlieb. Nesmel mat na sebe
nijaký uzol, nemohol sa dotknúť husi, koňa, psa, ani brečtanu. Nesmel
sa dotknúť kože stiahnutej zo zvieraťa, zabitého za účelom získania
kože. Keďže Caesar mal priveľkú vnútornú silu, nedal rozhorčenie
najavo. Gaius Marius dokonca zastavil jeho vojenskú kariéru. Nikdy
nebude môcť bojovať, číže mu nebude súperom. Caesar nevedel, čo s tým
bude robiť. Funkcia flamena bola doživotná.
Jediná Caesarova útecha mohla byt snád v nejakej škáre v rímskych
zákonoch. Ibaže v postavení Jupiterovho kňaza sa nedalo počítať s
nijakými zákonnými škárami, pretože to bola funkcia staršia ako dvanásť
tabúl. Caesar sa mal pôvodne oženiť s Cossutiou, dcérou bohatého Gaia
Cossutia. Keďže ako flamen Dialis musel mat za manželku patricijku
musel sa oženiť s Cinnillou, sedemročnou dcérou Lucia Cornelia Cinnu.
Svadobný obrad bol confarreatio, išlo teda o zväzok na celý život. Hneď
po svadbe Caesara inaugurovali za flamena Dialis.Sulla do funkcií
dosádzal len tých ľudí, ktorým mohol dôverovať. Sullovu myseľ hlavne
zamestnávali náboženské veci. V deň Caesarovho narodenia vyhorel Veľký
chrám Jupitera Optima Maxima.
Sulla začal hľadať chybu v Caesarovom vymenovaní. Dal si ho zavolať a
prikázal mu, aby sa ihneď rozviedol s Cinnillou, Keďže nemala rímske
občianstvo. Manželka flamena Dialis musela mat občianstvo. Nechcel
ustúpiť, aby sa zbavil tejto nenávidenej funkcie. Nakoniec musel utiecť
s Ríma. Cestou ochorel a vrátil sa späť. Sulla mu ušetril život a
zbavil ho flaminátu. Po vojenskej službe v provincii Ázia a Bitýnia sa
v roku 61 p. n. l. Caesar práve vrátil z Hispánie, kde pôsobil ako
prétor. Zistil, že má proti sebe silnú opozíciu a tak uzavrel tajnú
dohodu s dvomi ďalšími velikánmi. Prvým bol vojenský hrdina Gnaeus
Pompeius Magnus, druhým Marcus Licinius Crassus. Táto tajná dohoda
vošla do dejín ako" prvý triumvirát ".
Čo sa týkalo vplyvu, Pompeius mal nesporný primát. Caesar bol len tretí
vzadu, ale čas pracoval pre neho. Caesar, ako bolo u neho už zvykom,
vyhral voľby na konzula plnou čiarou. Nanešťastie druhým konzulom sa
stal nik iný ako Marcus Calpurnius Bibulus, Caesarov odveký nepriateľ.
Na začiatku svojho funkčného obdobia predložil svoj prvý zákon, lex
Iulia Agraria, pozemkový zákon. Bol to majstrovský kúsok, ostatné
zákony so svojou zvyčajnou veľkosťou vyzerali miniatúrne. Caesar, po
urputných bojoch so senátom, zákon napokon predsa len presadil.
Mimoriadne mu pomohol Publius Vatinius, tribún ľudu. Caesar si
potreboval Pompeia viac pripútať. Svoju jedinú sedemnásťročnú dcéru
Iuliu vydal za Pompeia. Niektoré literatúry uvádzajú, že Iulia bola
mimoriadna žena, keďže zdedila mnohé Caesarove vlastnosti.
Ďalším Caesarovým zákonom bol lex Iulia. Udeloval Kapue rímske
občianstvo. Ďalej mal zákon zabrániť tomu, aby miestodržitelia
podvádzali štátnu pokladnicu. Caesarovu myseľ naďalej zamestnávala
myšlienka na útočnú vojnu do Galie. Galia bola veľmi bohatá zem, čo by
vyriešilo všetky jeho finančné starosti. A naozaj. Po konzulátu Caesar
dostal obidve Galie. S chuťou sa mohol pustiť do toho, čo ho najviac
bavilo- do vojny. Caesar vedel, že vojna v Galii bude trvať viac ako
jeden rok, čo bolo normálne funkčné obdobie prokonzula. Jeho tribúni
ľudu navrhli zákon, ktorý mu dovoľoval stráviť v provincii 5 rokov.
Caesar prišiel do provincie v roku 58 p. n. l. To čo predviedol, sa
zapísalo do histórie krvavými písmenami. Mal tri légie od štátu a
ďalšie si postavil súkromne.
Dav Helvétov, mužov, žien a detí (300 000 - 400 000 osôb), ktorí sa
chceli usadiť v Galii, surovo zmasakroval. ďalší kto sa chcel dostať do
Galie, boli Germáni. Aj tí takmer zmizli z histórie. Na jar roku 52 p.
n. l. Galovia na podnet vodcu Arvernova Vercingetoriga povstali. Caesar
nedovolil ani deťom a starcom odísť z obliehaného mesta a ani ich
prijať za otrokov. Keď už boli takmer všetci Galovia mŕtvi,
Vercingetorig sa vzdal. Caesar žiadal, aby mu vydali všetkých vodcov a
odovzdali zbrane. Vercingetoriga odviedli do Ríma, tu ho väznili šesť
rokov a potom ho roku 46 p. n. l. sťali. Zatiaľ, čo Caesar víťazil v
Galii, pomery v Ríme sa vyvíjali v neprospech triumvirov. V senáte
zosilnela opozícia, a tak Caesarov prívrženec Publius Clodius Pulcher
začal vytvárať ozbrojené bandy, aby s ich pomocou vyvíjal nátlak na
senát. Keď potom to isté urobil na obranu senátu Titus Annius Milo,
rímske ulice sa začali meniť na bojisko.
Caesar preto zvolal na jar roku 56 p. n. l. schôdzu triumvirov do mesta
Lucy v Etrúrii. Sám chcel zostať v Galii, Pompeius a Crassus sa mali
dať zvoliť za konzulov a urobiť poriadok v Ríme. Na východe sa zostrila
situácia a Crassus sa rozhodol zaútočiť na Partov. Jeho invázia však
nedopadla podľa jeho predstáv. Jeho vojsko bolo rozprášené a samotný
Crassus zomrel v boji. Keď Crassus dohral svoju poslednú úlohu,
triumvirát zanikol a moc troch mužov sa mala rozdeliť medzi dvoch.
Pompeius však využil svoju prítomnosť v Ríme, aby na seba strhol aj
Caesarov podiel. Roku 52 p. n. l. ho senát vymenoval za " konzula bez
kolegu" - a hlavne bez Caesarovho vedomia.
Caesar očakával problémy. V tom čase zomrela aj Julia, Pompeiova
manželka, a tým sa uvoľnilo posledné puto, ktoré ich k sebe viazalo. .
Caesarovi tribúni, Marcus Antonius a Quintus Cassius, ušli zo strachu
pred Pompeiom k Caesarovi do Predalpskej Galie a udalosti dostali spád,
ktorý už nikto nezastavil. Pri rieke Rubicone, ktorá tvorila hranicu
medzi Predalpskou Galiou a Itáliou, stál kameň so zákonom, podľa
ktorého sa preklína a vyhlasuje za bohorúhača a otcovraha každý, kto by
ju s armádou, légiou alebo kohortou prekročil smerom na Rím. Pred týmto
kameňom sa dna 10. januára 49 p. n. l. zastavil Caesar. Pri
prekračovaní rieky povedal známy výrok: "Kocky sú hodené".
Do Ríma vtiahol 17. januára 49 p. n. l. Pompeius sa dal na útek, pričom
v Ríme nechal štátnu pokladnicu. Ušiel s väčšinou senátorov do Grécka a
začal budovať novú armádu. Po správach o víťazstvách ho zvolilo ľudové
zhromaždenie za diktátora. Keď sa vrátil do Ríma, prijal tento titul a
v priebehu desiatich dní vydal rad zákonov, na ktoré čakali mnohí už
desiatky rokov. Zabezpečil rímskej chudobe bezplatné prideľovanie
obilia, zmieril také postavenie dlžníkov, vrátil práva občanom a
rozšíril rímske občianstvo na obyvateľov Predalpskej Galie. Jedenásteho
dna sa úradu diktátora vzdal a okrem poďakovania prijal od ľudového
zhromaždenia titul konzula. Ako faktický pán Ríma stal sa jeho
predstaviteľom a podľa zákona. Teraz mu už nebránilo k tomu, aby sa
vydal za Pompeiom. Väčšina bojov sa presunula do Egypta aj keď eg. kráľ
Ptolemaios ho už zavraždil pred strachom z Caesara. Objavili sa tu
povstania, chceli ho otráviť. Bola pri nich spálená aj A. knižnica.
Svojimi zásahmi tu si vydobyl Kleopatrinu vďačnosť a ako je známe
nielen to.
Generačný rozdiel medzi nimi mu neprekážal a tak spolu strávil 9 mesiacov. Mal 52 rokov.
Roku 47 pred naším letopočtom v Bitýnií vyhral- Veni, vidi, vici. Do
Ríma prišiel ako neskutočný oslavovaný monarcha Snažil sa uspokojiť
záujmy najširšej skupiny ľudí a vyhlasoval o sebe, že „nie som kráľ ale
Caesar“. Republikánska opozícia sa spykla proti nemu a 50 mužov ho
dobodalo na smrť. Bolo to 15,3,44 k pred naším letopočtom ,eď sa mu
vôbec nechcelo vyjsť von ale na popud svojho dlhoročného priateľa
Brutusa šiel. . Hlavným dedičom sa stal Gaius Octavius a keď ľud počul
akú čiastku Caesar odkázal Brutusovi, ostatným vrahom, celému ľudu a
vlasti, zabudlo sa na všetko zlé. Ostalo len množstvo triumfov, hier,
prídelov obilia a pozdrav Ave Caesar!Gaius Julius Caesar – (45-44
p.n.l.) - prvý neoficiálny rímsky cisár. Pri svojej vláde sa opieral o
vojsko.
ol
tiež politik , spisovateľ a rečník. Z rodinnej tradície patril k
populárom , ale pochádzal zo staropatrícijského rodu. Keďže optimáti a
populári práve medzi sebou bojovali Sulla ho chcel dať zavraždiť. Až na
príhovor jeho vplyvných príbuzných ho Sulla nechal na pokoji. Pri tejto
príležitosti údajne prehlásil: „Doprajem vám víťazstvo a nech je po
vašom , ale vedzte, že ten, po koho záchrane tak usilovne túžite, časom
, pripraví skazu. Veď v Caesarovi je skrytých mnoho Mariov!“ Najhoršie
pre Sullu bolo, že sa Caesar oženil s Corneliou, ktorá bola dcérou
Cinna, významného predstaviteľa populárov. Chcel, aby sa rozviedli, ale
Caesar odmietol a ušiel z Ríma .
Počiatky kariéry
Ako 19 ročný sa pripojil k východným légiám a bojoval proti Mothridatovi a pirátom.Pláva do Bithýnie ku kráľovi Níkodémovi. (Tu má pôvod podozrenie, že s ním mal homosexuálne styky.)
Na ostrove Farmakúzy ho zajali piráti a žiadali od neho výkupné on sa smial a ponúkol im trojnásobok. Poslal svojich ľudí do okolitých miest aby zohnali peniaze. Na ostrove rozkazoval a vôbec si nechcel pripustiť , že je ich zajatcom. Hral sa a cvičil s nimi. Skladal básne a príhovory a piráti sa stali jeho nedobrovoľnými poslucháčmi. Keď ho nepočúvali vyhrážal sa im že ich dá ukrižovať. Piráti sa iba smiali. Keď zaplatil výkupné a pustili ho , prenasledoval ich a dal ich naozaj ukrižovať.
Neskôr odišiel na ostrov Rhodos , aby sa zdokonalil v rečníckom umení pre ktoré mal veľký talent.
Politická kariéra
Robil všetko pre to aby si získal široké vrstvy ľudí .(súdne obhajoby , hostiny, prejavy na pohreboch ...) Veľmi rýchlo stúpa a dostáva sa na vrchol kariéry. V roku 59 sa stal konzulom. Stal sa zakladateľom prvých novín na svete. Denná správa o jednaní v senáte.Podľa rímskej tradície mal konzul, ktorému vypršalo volebné obdobie, nárok na správu niektorej provincie. Caesar si vybral Galiu. Slobodná, Rímom ešte nepodrobená Galia v tej dobe predstavovala časť Francúzska., Belgicka, časť Holandska, Švajčiarska a Nemecka na západ od Rýnu.
Cézarova smrť
Caesar ako by bol tušil, že mu zostáva málo času. Hnal sa nielen za slávou ale aj za novými činmi. Stále mu však nestačilo čo už dosiahol a snažil sa o nové úspechy. Osudným sa mu stal pobyt v Egypte. Učarovala mu Kleopatra a tiež kráľovský trón.V Ríme sa začalo hovoriť o tom že chce urobiť hlavným mestom Rímskej ríše Alexandriu .Všetky tieto útoky vyvrcholili 15. mája 44 p.n.l. vraždou. Bol zabitý pred senátom .Medzi vrahmi bol Brutus jeho „priateľ“. A skutočný priateľ Marcus Antonius , ktorý sa mu snažil pomôcť , ale sám bol zranený a Caesara sa mu zachrániť nepodarilo. Atentát bol spáchaný pod zámienkou záchrany republiky. Ale práve po jeho smrti republika definitívne padla. Po troch dňoch sa konal jeho pohreb , kde si zhromaždené davy vypočuli Antoniovu smútočnú reč a jeho závet .
Všetci sa čudovali , že značnú časť svojho majetku zanechal svojím vrahom , ale tiež pamätal aj na rímsky ľud a daroval mu svoje záhrady na pravom brehu Tibery.
Caesar
nebol jednoduchou osobnosťou. Záleží na tom z akého pohľadu sa na neho pozeráme. Bol milovaný a zároveň nenávidený.(63 p.k – 14 n.l)
Píše
sa rok 44 p.k. a skupina republikánskych senátorov práve zavraždila
Gaia Julia Caesara. Keď sa táto správa dostala do Grécka, istý
osemnásťročný študent sa ihneď vrátil do Ríma. Tento študent sa volal
Octavianus. Bol to prasynovec Gaia Julia Caesara a bol aj jeho dedičom.
Octavianus bol veľmi bystrý a nelútostný politik a tak,
keď sa vrátil do Ríma, vyhľadal prívržencov svojho slávneho strýka.
Jední z nich boli aj Marcus Antonius a Lepidus. Spolu vyhnali Bruta a
Cassia z mesta. Potom postupne odsúdili 300 senátorov na smrť. Roku 42
p.k sa uskutočnila rozhodujúca bitka pri Fillippách, kde Octavianove a
Antoniove vojská úplne zničili vojská Bruta a Cassia.
Lepidus
sa dobrovoľne vzdal svojej funkcie. Impérium si potom spravodlivo
rozdelili. Octavianova a Antoniova vláda vydržala len 12 rokov. Potom
sa Antonius oženil s egyptskou kráľovnou Kleopatrou. Takto ovládol aj
celý Egypt a ohrozoval tak Octavianovu vládu.
Octavianus
teda vyprovokoval občiansku vojnu, a roku 31 p.k definitívne porazil
Marca Antonia aj Kleopatru v bitke pri myse Aktion, v Grécku. Kleopatra
aj Antonius spáchali samovraždu. 13. januára 27 p.k. Augustus odišiel
zo senátu a nechal sa tri dni oslavovať. Na tretí deň sa dal akože
presvedčiť od senátu, aby neodišiel a prijal všetky ponúkané právomoci
a privilégia. Dokonca prijal aj titul „Augustus“ čo znamená „Vznešený“.
Žiadny človek pred ním nebol poctený takýmto titulom.
Zmenil si meno na IMPERATOR CAESAR AUGUSTUS, DIVI FILIUS (syn božského
Caesara). Oficiálne však zostal principom. Súhrn prijatých plných mocí,
úradov a pôct, ktorý z neho urobil monarchu, si potom udržal až do
smrti, ba preniesol ho aj na nástupcov: stal sa zakladateľom prvej
dynastie rímskych cisárov.
Prechod od republiky k
cisárstvu bol zložitý proces a principát je prvé štádium cisárstva. Čo
sa týka charakteristiky tohto nového systému, niektorí historicia
vyhlásili prvé obdobie cisárstva za „dyarchiu“ t.j. dvojvláda cisára a
senátu. Niektorí videli v Augustovi monarchu helénistického typu a
dokazovali to tým, že Augustus odôvodňoval svoju vládu nábožensky, čo
aj naozaj robil.Takýchto názorov existuje viacero.
Na
jednom sa ale historici zhodujú: všetci považujú prechod republiky na
cisárstvo za historicky nevyhnutný, pretože Rímska ríša sa už nedala
viesť a riadiť spôsobom, ktorý vyhovoval malému mestskému štátu nad
Tiberom. Principát bol teda osobitým typom vlády, ktorá sa opierala o
vojsko a zabezpečovala si podporu rôznych vrstiev slobodného
obyvateľstva; priamym predchodcom tejto „monarchie v republikánskom
rúchu“ bol Caesarov vládny systém. Cisárstvo si zachovalo, najmä vo
svojej prvej vývinovej fáze, mnohé prvky republiky. Roku 28 p.k.
Augustus vykonal reformy: senát mal 600 členov a dostal súdnu a
zákonodárnu právomoc.
Všetky štátne orgány mali podľa
práva rovnakú moc ako za republiky; v skutočnosti však poslušne
prijímali Augustove návrhy a rozkazy. Okrem toho si Augustus vytvoril
nové úrady, tzv. cisárske, ktoré fungovali ako nástroje jeho osobnej
moci a stali sa základom neskoršej byrokratickej samosprávy ríše.
Augustova vláda sa právne zakaladala na tom, že v jeho rukách sa
sústreďovala najvyššia vojenská a občianská moc, neskôr sa stal aj
hlavou rímskeho náboženstva.
Augustus nedbal na „zákonné
pravidlá“, ale o to viac sa sústreďoval na „zdanie zákonitosti“. Ako
som už spomenula, mocenskou oporou jeho vlády bola armáda, najmä
vybrané oddiely cisárskej osobnej stráže, materiálnou bohatstvo získané
vojnovou korisťou a príjmami z cisárských provincií. Politicky si
zabezpečil moc vplyvom v senáte a ľudových zhromaždeniach, ako aj
opatreniami, ktorými nadobudol autoritu u rozhodujúcej väčšiny
slobodného obyvateľstva.
Autorita bol starý pojem
rímskeho práva a označoval sa ním vplyv spojený s povinnou úctou, ktorý
prinaležal v rodine otcovi, v armáde veliteľovi, v senáte vodcovi
strany... Augustus si na nej veľmi zakladal a dosiahol ju tak, že
zlepšil životné podmienky pre svoj ľud.Vyše 200tisic ľudí dostávalo
každý mesiac zadarmo obilie, olej a občas aj peniaze.
Ich
žiadosti o prideľovanie vína nevyhovel, ale postaral sa o to, aby novo
vybudované vodovody priviedli do mesta hojnosť. Postaral sa dokonca aj
o hry. Vykonal mnoho pre rozvoj provincií,ich vykorisťovanie
neodstránil, ale výrazne ho zmiernil. Dal budovať nové mosty, cesty a
pokryl Itáliu sieťou pôšt. Aj keď teda začal svoju kariéru v znamení
krvi, čoskoro pochopil čo Rím potreboval najviac a po dosiahnutí moci
sa rozhodol pre pokojný a mierový rozvoj štátu. Z chladného diktátora
sa stal zhovievavý politik, ktorého podporovala jeho manželka Livia a
bol zbožňovaný svojím národom.
V osobnom živote však
nemal veľké šťastie. Dvakrát sa mu nevydarilo manželstvo, mužský
potomok sa mu nenarodil ani v treťom-s Liviou. Jeho vnučku a dcéru
vypovedali z Ríma. Dvaja vnuci,Gaius a Lucius, ktorých adpotoval umreli
mladí a tretí bol slabomyseľný.
Agrippa, jeho zať, ktorého určil za nástupcu zomrel roku 12 p.k a nevlastný syn Drusus zomrel roku 9 p.k. Keď vo veku 77 rokov zomrel, nastúpil po ňom jeho adoptívny syn Tiberius Caesar. Najväčšie zahranično-politické úspechy dosiahol mierovou cestou na východe. Na západe však musel “rímsky mier” nanucovať légiami.
Vďaka Augustusovi sa rozvinuli talenty niekoľkých veľkých rímskych spisovateľov, napríklad Vergília, Horácia a Lívia. Podnietil aj stavbu mnohých rímskych budov a tak sa mohol chváliť: "Našiel som Rím v tehlách a zanechal som ho z mramoru." Neskôr Augusta zbožštili a na jeho počesť postavili mnoho chrámov. Tituly Caesar a Augustus preberali všetci ďalší vládcovia.