7 divov sveta
Pred 2000 rokmi grécky spisovateľ nazývaný Antipater zo Sidonu zostavil zoznam stavieb, ktoré vo svojom čase považoval za najväčšie a najhonosnejšie. Tie sa neskôr stali všeobecne známe ako Sedem divov sveta. Nikto presne nevie, prečo Antipater ten zoznam urobil. Možno to bolo zamýšľané ako prvý turistický sprievodca po krajinách východného stredomoria. Počet divov bol pokladaný za významný. Od najstarších čias sa číslo 7 považovalo za posvätné a často sa spájalo vo folklóre a náboženstve so zvláštnymi alebo mystickými udalosťami. Samozrejme, v priebehu stáročí sa niektoré z divov sveta zrútili a rozpadli sa na ruiny, takže neskorší spisovatelia zostavovali svoje vlastné zoznamy iných veľkolepých pamiatok a divov. Čo však odlišuje všetky "divy" od ostatných stavieb v celej histórii, či už starých, alebo moderných, je to, čím ohromujú - buď ich obrovská velkosť, pozoruhodný spôsob, akým boli postavené, alebo jednoducho ich vynikajúca krása. Vždy však majú jednu spoločnú črtu, a tou je ich nezničiteľná schopnosť pôsobiť na ľudí ako div.
1. div - Pyramídy:
Blízko brehov rieky Níl sa vysoko nad púšťou týčia slávne egyptské pyramídy. Vybudovali ich Egypťania Starej a Strednej ríše skoro pred 5000 rokmi. Sú najstaršími zo starodávnych siedmych divov sveta a jediné zostali stáť do dnešných dní. Pyramídy sa budovali ako hrobky pre kráľov. Všetko, čo by mohli potrebovať v nasledujúcom živote, pochovávali s nimi, vrátane mnohých vzácnych osobných predmetov a pokladov. V pohrebných komorách pyramíd archeológovia objavili klenoty, potraviny, nábytok a hudobné nástroje a loveckú výstroj. Tri najznámejšie sú v Gíze neďaleko Mennoferu, a to Chufevova, Chafreova a Menkaureova, ktoré stráži monumentálna sfinga. Pyramídy postavili pre faraónov 4. dynastie. Neďaleko hrobiek kráľov ukrývajú menšie pyramídy sarkofágy kráľovien. V Hornom a Dolnom egypte možno narátať do šesťdesiat pyramíd. Na prepravu miliónov ton kameňa, ktorý bolo treba nalámať v lomoch a potom premiestniť na stavenisko, sa organizovali celé výpravy. Faraóni na prostriedkoch nešetrili. Ich hrobky museli byť predsa nezničiteľné a neprístupné. Chufevova pyramída bola 147 metrov vysoká, bočný rozmer bol 227 metrov.
2. div - Visuté záhrady v Babylone:
Ani jeden zo siedmych divov sveta nerozohňoval ľudskú obrazotvornosť natoľko ako visuté záhrady v Babylone.Neopísal ich nijaký spisovateľ žijúci v tej dobe, ale povesti o nich sa ústne rozšírili do celého sveta a stali sa legendou o pozemskom raji uprostred púšte. Jeden rímsky spisovateľ navštívil záhrady dávno po páde Babylonu a našiel ich ešte zachované. Opísal ich ako sériu arkádových terás, postavených na spôsob pyramídy jednu nad druhou, ktoré obkolesovali 7,6m hrubé valy. Každá terasa obsahovala toľko zeme, aby tam mohli rásť stromy. Babylonský kňaz Berossos rozpráva, že Nabukadnezar dal zriadiť záhrady na terase paláca, aby manželke Amytis pripomínali hory a rastlinstvo Perzie, vlasti, kde strávila detstvo. Pravdepodobne tieto záhrady objavil Koldewey v severovýchodnom rohu paláca. Postavili ich na stupňovitých terasách položených na hrubej klenbe. Voda na zavlažovanie rastlín sa dopravovala čerpacími zariadeniami.
3. div - Diova socha:
Roku 443 pred. n. l. grécky sochár Feidias dokončil v Olympii nádhernú sochu Dia, hlavného boha Grékov. Socha bola umiestnená v chráme postavenom špeciálne pre ňu a už čoskoro po vzniku ju pokladali za jeden z divov sveta. Pre Grékov bola symbolom dokonalosti. Každý rok prichádzali tisícky ľudí do svätyne v Olympii zložiť hold Diovi. Socha zaberala celú šírku chrámovej lode. Dobový spisovateľ napísal, že bola vysoká 12 metrov, a keby sa mohla postaviť, hlavou by zrútila strechu. Diova socha sedela na nádhernom tróne z cédrového dreva, vykladanom slonovinou, zlatom a drahými kameňmi. Socha stála v chráme po stáročia, ale svätyňa bola v rímskych časoch zanedbaná. Roku 394 n.l. sochu pravdepodobne odviezli do Konštantínopolu (Istanbul), kde ju, zdá sa, nakoniec zničil oheň.
4. div - Artemidin chrám:
Okolo roku 550 pred n.l., následne po dobytí gréckeho mesta Efezos na pobreží Malej Ázie, kráľ Kroisos z Lýdie vybudoval nádherný chrám zasvätený bohyni Artemis. Vnútri chrámu bola ukrytá svätyňa, v ktorej stála krásna socha bohyne, ozdobená drahokamami a vzácnymi kovmi. Chrám známy ako Artemision sa stal slávnym a priťahoval veriacich zo široka-ďaleka. Napriek tomu jednej noci roku 356 pred n.l. šialenec menom Herostrates chrám podpálil. Strecha sa prepadla, stĺpy sa zrútili a socha bohyne padla na zem. Keď potom o niekoľko rokov Efezos dobyl Alexander Macedónsky, rozhodol sa znovu vybudovať Artemidin chrám. Do roku 250 pred n.l bol chrám obnovený do pôvodnej nádhery a často bol oslavovaný ako jeden zo siedmych divov sveta. Alexander Veľký nikdy nevidel splnenie svojho sna, pretože obyvatelia Efezu potrebovali na znovupostavenie Artemidinho chrámu 120 rokov.
5. div - Mauzóleum v Halikarnasse:
Kráľ Mausolos II.vládol v Kárii, časti dnešného Turecka, v 4. storočí pred n.l. Bol to ctižiadostivý panovník a napádal mnohé susedné mestá a štáty. Za peniaze z koristi vybudoval nové hlavné mesto Halikarnassos. Ku koncu svojho života sa kráľ Mausolos rozhodol postaviť si hrobku ako symbol moci. Chcel, aby to bola najkrajšia hrobka, akú kto kedy videl, preto nešetril výdavkami. Dokončená hrobka bola tak veľkolepá, že ju pomenoval po Mausolovi-mauzóleum. Mauzóleum pretrvalo stáročia, ale nakoniec sa rozpadlo na ruiny. Roku 1581 kamene z ruín rozobrali a použili ich na výstavbu pevnosti.
6. div - Rodský kolos:
V starej mytológii bol ostrov Rodos, ležiaci neďaleko tureckého pobrežia, ostrovom boha slnka Hélia. Po úspešnom ubránení sa invázii roku 304 pred n.l. obyvatelia Rodosu vybudovali v hlavnom rodskom prístave Lindos obrovskú sochu Hélia ako výraz vďaky bohu za jeho pomoc. Nikto presne nevie, kde socha stála a ako vyzerala. Niektorí veria, že stála rozkročená pri vstupe do prístavu, takže lode preplávali popod jej nohy. Viac pravdepodobné však je, že socha stála na kraji mesta, obrátená tvárou k prístavu. Sochu nazvali kolosom pre jej obrovskú veľkosť. Dvíhala sa do výšky 37 m, čiže dvadsaťkrát prevyšovala výšku človeka, a bolo ju možné vidieť od mora už zďaleka. Už 66 rokov po dokončení sa Kolos pri silnom zemetrasení rozbil a zrútil do mora.
7. div - Faros v Alexandrii:
Roku 279 pred n.l., po 20 rokoch práce, bol dokončený maják v Alexandrii a hneď bol vyhlásený za jeden z divov sveta. Bol to jeden z prvých veľkých majákov, ktoré boli kedy postavené, a bol vybudovaný tak dôkladne, že stál vyše 1000 rokov a vydržal viacero zemetrasení. Maják dostal meno podľa ostrova Faros, na ktorom stál. V mnohých jazykoch sveta dnes "pharos" znamená "maják". Ostrov ležal pred prístavom Alexandria a s pevninou bol spojený hrádzou. Dobrú predstavu o tom, ako maják vyzeral, máme zo zobrazení na rímskych minciach a z opisu spisovateľov tých čias. Faros sa dvíhal do výšky 122 m a lode na mori ho mohli vidieť už z diaľky mnohých míľ. Roku 796 bol maják vážne poškodený pri zemetrasení a neskôr sa z jeho zvyškov postavila pevnosť.
Slovania
(od Veľkej Moravy po Uhorsko)
PRÍCHOD SLOVANOV NA NAŠE ÚZEMIE
Slovania, ich spôsob života a spoločenské zriadenie
Slovanské kmene pôvodne sídlili na sever od Karpát, na východ od rieky Odry a Visly a na západ od Dnepra. Na severe tento priestor ohraničovali Pripjaťské močiare. Z tejto pravlasti sa Slovania rozptýlili na všetky strany. Už koncom 4. storočia časť Slovanov spolu s Gótmi prekročila dolný Dunaj a zastavila sa na hraniciach Byzantskej ríše. V tom čase prvé vlny Slovanov zasiahli východné Slovensko. Južné a západné Slovensko osídlili skupiny prichádzajúce z východu a juhovýchodu cez maďarskú nížinu. Prenikli do nej cez Karpatské priesmyky povodím Tisy. Priamo zo severu spoza Karpát prišli už skôr tí Slovania, ktorí osídlili severné Slovensko. Ďalšie slovanské kmene prichádzali cez Moravskú bránu na územie Moravy a Čiech a cez Sliezsko na územie dnešného východného Nemecka, až dosiahli rieku Labe. Na juhozápade dosiahli predhoria Álp a priestor dolného Rakúska.
Antickí spisovatelia poznali Slovanov pod pojmom Venedi – Vinidi. Názvom Anti označovali východných Slovanov. Slovania prišli na územie, ktoré na severe a severozápade obývalo obyvateľstvo tzv. púchovskej kultúry a zvyšky germánskych kmeňov.
V polovici 6. storočia vtrhli do Podunajskej nížiny bojovní kočovníci Avari. Strediskom ich náčelníka – kagana Bajana bolo okolie dnešného Debrecína. Severnými susedmi Avarov boli naddunajskí Slovania, ktorí bránili Avarom prenikanie severnejšie do údolí slovenských riek. Pobyt Avarov na našom území je dokumentovaný predovšetkým slovensko-avarskými pohrebiskami s hrobmi avarských bojovníkov i slovanských roľníkov. Tých Avari využívali v bojoch proti okolitým národom a pri útoku proti nepriateľovi ich stavali do dvojitých šíkov (befulci).
Základnú spoločenskú jednotku starých Slovanov tvorili rody a kmene. Na čele kmeňa stáli náčelníci, ktorých volili staršinovia rodov, prípadne ľudové zhromaždenie dospelých mužských príslušníkov kmeňa – veča. Rodiny boli monogamné. Starí Slovania boli roľníci a pastieri. Budovali si nechránené osady, ktoré pozostávali z niekoľkých príbytkov a hospodárskych stavieb. Príbytky mali jeden priestor, čiastočne vhĺbený do zeme. Pestovali všetky druhy obilnín, strukoviny, olejnaté rastliny, ovocie, zeleninu, chovali ošípané, hydinu, ovce, kozy, rožný dobytok a kone. Živili sa aj lovom rýb, poľovníctvom, pri ktorom okrem potravy získavali kožušiny, a lesným včelárstvom (brtníctvom).Poľnohospodárstvo bolo extenzívne, pravdepodobne cyklické, čo znamenalo, že polia striedavo obrábali a striedavo nechali ležať úhorom – tzv. dvojpoľný systém. Svedčí to o pomerne riedkom osídlení. Pôda sa obrábala dreveným a neskôr železným radlom. Pracovné nástroje si zhotovovali z dreva a železa. Zachované nástroje i výrobky svedčia o tom, že Slovania mali vyspelé kováčstvo, tesárstvo i hrnčiarstvo. Keramiku modelovali ručne, pretože ešte nepoznali hrnčiarsky kruh. V neskoršom období ju zdobili vlnovkami. Táto keramika dostala názov pražský typ podľa prvého známeho náleziska. Od konca 5. a začiatku 6. storočia bola rozšírená od Ukrajiny až po stredné Nemecko a od Bulharska, Grécka, Malej Ázie až po južné Poľsko. Zasahovala do dolného Rakúska, na juhovýchodnú Moravu a na západné Slovensko.
Prvé štátne útvary západných Slovanov
Bulharský štát
Vyvinul sa koncom 7. storočia spojením slovanského kmeňového zväzu s turkotatárskymi kočovnými Bulharmi.
Medzi najvýznamnejších panovníkov patrí chán Krum. Mier s Byzantskou ríšou mu umožnil zaútočiť na Avarov (805), oslabených po neúspechoch vo vojne s Karolom Veľkým. Jeho víťazstvo znamenalo definitívny koniec avarského štátu. Hranice Bulharska sa posunuli až k Tise, Karpatom a Dnestru. Vďaka Krumovej expanzívnej politike sa Bulharsko stalo jedným z najmocnejších štátov vtedajšej Európy. Chán Boris (852 – 889) bol prvým bulharským panovníkom, ktorý sa zriekol polyteistického náboženstva svojich predkov a začal v krajine presadzovať kresťanstvo. V roku 865 sa nechal pokrstiť a prijal meno Michal. Najväčší rozmach dosiahol bulharský štát za vlády Simeona (893 – 927). Roku 917 sa Simeon vyhlásil za „cára Bulharov Romejov“. Najvyššieho duchovného správcu bulharskej cirkvi vyhlásil za nezávislého od konštantínopolského patriarchu. Žiaci Cyrila a Metoda Kliment a Naum priniesli z Veľkej Moravy slovanské písmo hlaholiku, ktorú zdokonalili (cyrilika) a sprístupnili svojim následovníkom. V roku 894 sa cyrilika stala oficiálnym štátnym jazykom. Z Bulharska sa slovanská vzdelanosť a liturgický jazyk šírili do ďalších krajín – Srbska, Bosny a do Kyjevskej Rusi. Po smrti cára Simeona v roku 927 nastáva postupné oslabovanie Bulharska. Dostáva sa pod silný tlak Byzantskej ríše a Kyjevskej Rusi. Nakoniec byzantský cisár Basileos II. Bulharobijca v roku 1018 definitívne porazil Bulharsko, ktoré sa na 170 rokov stalo súčasťou Byzantskej ríše.
Kyjevská Rus
Na prastarej obchodnej ceste zo Škandinávie k Čiernemu moru a do Konštantínopola ležali dve významné obchodné strediská: Kyjev a Novgorod.Touto obchodnou cestou prenikali družiny normanskych kupcov a bojovníkov, ktorí hľadali odbyt svojho tovaru alebo vojenskú službu v Konštantínopole. Byzantínci im hovorili „Varagnoi“, Slovania „Variagovia“. Jednu takúto skupinu Variagov viedol knieža Rurik. Pred rokom 830 sa mu podarilo zmocniť sa Novgorodu. Časť Rurikovej družiny sa od neho odtrhla a zmocnila sa Kyjeva (850). V Kyjeve a Novgorode Varuagovia založili osobitné kniežatstvá. Okolo roku 882 novgorodský knieža Oleg ovládol aj Kyjeva neskôr tam presunul ťažisko svojej moci. Roku 988 prijal vtedajší kyjevský knieža Vladimír kresťanstvo z Byzantskej ríše. Ruská cirkev dostala samostatnú organizáciu s vlastnou hlavou – metropolitom, so sídlom v Kyjeve. Najväčšiu moc dosiahla Kyjevská Rus za panovania kniežaťa Jaroslava Múdreho (1019 – 1054). Podporoval kresťanstvo a dal zostaviť zbierku obyčajového práva – Ruská pravda. Po smrti Vladimíra Monomacha sa Kyjevská Rus stala zväzkom malých kniežatstiev, ktoré boli iba voľne podriadené veľkému kniežaťu so sídlom vo Vladimíre nad Kľazmou (od 1169). Nájazd Mongolov vroku 1240 zapríčinil rozpad staroruského štátu.
Moskovské veľkokniežatstvo
Jeho história sa začala, keď vládca Ivan I. Kalita dosiahol od Zlatej Hordy, že veľkokniežací vladimírsko – suzdaľský stolec zostal natrvalo v Moskve. Získal tiež právo vyberať pre Mongolov dane od ostatných ruských kniežat. Do Moskvy sa presídlil aj najvyšší hodnostár ruskej cirkvi (metropolita). V druhej polovici 14. storočia začalo Moskovské Veľkokniežatstvo proti Mongolom otvorene bojovať. Veľkoknieža Dimitrij Donský ich porazil v roku 1380 v bitke na Kulikovom poli pri brehoch Donu. Oslobodzovanie Ruska spod mongolského jarma dokončil až Ivan III. (1462-1505). Najprv sa mu podarilo pripojiť Moskovskému veľkokniežatstvu územia ďalších veľkokniežatstiev, predovšetkým bohaté Novgorodské a Tverské kniežatstvo. Roku 1480 odmietol platiť dane Zlatej Horde. Na týchto základoch začal budovať jednotný ruský štát. Prvým ruským panovníkom, ktorý sa dal korunovať za cára, bol Ivan IV. Hrozný (1553-1548). Vyjadril tým nárok na zvrchovanú moc. Nadväzoval kontakty s vyspelou Európou a pozýval do Ruska cudzích odborníkov. V Moskve založil prvú kníhtlačiareň. Poľský štát
Zjednocovací proces poľských kmeňov sa začal už v 9. storočí. Poľských Slovanov tvorili kmene, z ktorých najdôležitejšími boli Poľania, Pomorania, Vislania, Mazoviania, Kujavania a Slezania. Čoskoro nadobudli prevahu kniežatstvá Vislanov a Poľanov. Od Poľanov získali Poliaci a poľský štát svoje meno. Prvým historicky doloženým poľským panovníkom bol Mešek I. (962-992) z rodu Piastovcov.Mešek položil základy poľského štátu. Jeho syna nástupca Boleslav Chrabrý (992-1025) viedol úspešnú expanzívnu politiku, a tak v prvej štvrtine 11. storočia bolo Poľsko najväčším štátnym útvarom strednej Európy. Boleslav ovládol veľkú časť Čiech, takmer celé územie dnešného Slovenska a na istý čas sa mu podarilo dobyť Kyjev. Nakoniec však bol nútený podpísať tzv. Budínsky mier, ktorým sa vzdal väčšiny svojich územných ziskov v Čechách a Uhorsku.
Boleslavovi sa podarilo vybudovať efektívnu štátnu správu, štátne úrady. Základom správnej organizácie bola tzv. hradská sústava, ktorá sa opierala o kráľovské hrady. Hrad bol správnym strediskom určitého územia. Na hrade sídlil správca územia, ktorého menoval kráľ.
Vyvrcholením úspešnej vlády Boleslava Chrabrého bolo získanie kráľovskej koruny (1024 alebo 1025). Sídlom poľských kráľov sa stal Krakov. Jeho nástupcom sa však nepodarilo kráľovskú korunu udržať. Břetislav I. odtrhol od Poľska Sliezsko a pričlenil ho späť k Čechám. Hlboký vnútorný úpadok Poľska trval do polovice 14. storočia. Až poslední Piastovci, najmä Kazimír Veľký, vybudovali z Poľska opäť jednotný štát s centrálnou mocou.
Samova ríša
V 6. a 7. storočí trpeli slovanské kmene sídliace na našom území nájazdmi Avarov. Príslušníci tohto kočovného kmeňa prepadávali osady, rabovali, plienili. Keď vypukla vojna medzi Avarmi a Byzantskou ríšou, Slovania využili príležitosť a povstali proti svojim utláčateľom. Do bojov na strane našich prapredkov sa zapojil aj franský kupec Samo so svojou družinou. Samo sa
narodil okolo roku 600 a pochádzal z oblasti dnešného Paríža. Jeden z prameňov tvrdí, že bol keltského pôvodu, iný tvrdí, že pôvodom bol Slovan. S početnou obchodnou karavánou, ktorá bola skôr húfom vojakov, dodával Slovanom zbrane a potom aj bojoval po ich boku. Prejavil sa ako udatný vojak. Vo Fredegarovej kronike sa píše: „Preukázal takú veľkú schopnosť proti Avarom, že to vzbudilo obdiv a nesmierny počet ich padol pod slovanským mečom“. Tento prvý známy panovník na našom území vládol 35 rokov a vybojoval veľa víťazných bitiek proti Avarom i proti Frankom. Pamätná je bitka proti franskému kráľovi Dagobertovi I. pri Vogastisburgu roku 631, teda asi 11 rokov od založenia Samovej ríše, keď sa po trojdňovej bitke nepriateľské vojsko dalo na bezhlavý útek. Samo mal asi 12 žien a 37 detí, čo svedčí o jeho náklonnosti k pohanstvu. Umrel roku 658. Po jeho smrti sa ríša rozpadla. Môžeme teda tvrdiť, že Samova ríša bola len nadkmeňovým zväzom spájaná silnou osobnosťou panovníka.Pravdepodobne zahŕňala juhozápadné a južné Slovensko, časti dnešného Maďarska, Rakúska, južnej Moravy, Čiech a zrejme aj časť Bavorska. Napriek krátkej existencii to bola obrovská ríša. Jej centrom boli s najväčšou pravdepodobnosťou nížiny v povodí dolného toku Moravy a stredného Dunaja.
Slováci po zániku Veľkej Moravy
Maďarské kmene obsadili celé územie Dunajskej kotliny. Centrálnu polohu zaujal kmeň Maďarov na čele s kniežaťom Arpádom, ktorý viedol hlavné boje so Slovienmi i Bavormi na prelome 9. a 10. storočia. Po Arpádovej smrti v roku 907 sa upevnilo postavenie jednotlivých kmeňových náčelníkov, ktorí vládli samostatne. Až okolo roku 970 sa ústredným kniežaťom stal Gejza. Podarilo sa mu obmedziť moc kmeňových náčelníkov a budovať centralizovaný štát.
Po zničení VM Maďari podnikali časté koristnícke výpravy do okolitých krajín, čo ukončila až bitka na rieke Lech pri Augsburgu roku 955, kde Maďarov porazil nemecký cisár Oto I. s podporou českých vojsk. Maďari touto porážkou museli prejsť na usadlý spôsob života – pastierstvo, roľníctvo.
Príchod starých Maďarov do Dunajskej kotliny narušili pôvodne súvislé slovienske osídlenie medzi Dunajom, Tisou, v Zadunajsku a na Slovensku. Obyvatelia Slovenska stratili bezprostredný kontakt s južnými Slovanmi i Moravanmi, ktorí sa stali súčasťou českého štátu. Najneskôr od začiatku 10. storočia už môžeme hovoriť o Slovákoch, a nie o Slovienoch, ktorí v predchádzajúcom období predstavovali etnicky i jazykovo oveľa širšie územie ako vlastní obyvatelia Slovenska – Slováci.
V druhej polovici 10. storočia sa v Zadunajsku koncentrovala moc v rukách kniežaťa Gejzu pochádzajúceho rodu Arpádovcov. Okolo roku 970 si podrobil ostatných kmeňových náčelníkov za pomoci nemeckých rytierov i domácich slovenských veľmožov, ktorí sa k nemu pridali. Sobášom s dcérou sedmohradského kniežaťa si podmanil aj Sedmohradsko. V Nitriansku dosadil svojho mladšieho brata Michala, po jeho násilnej smrti dal nitriansky údel synovi Štefanovi (995). Gejza pozval do Uhorska bavorských misionárov, aby tu šírili kresťanstvo. Pôsobil tu aj prvý pražský biskup Vojtech. Bavorskí misionári pokrstili Gejzu i jeho syna Vajka, ktorý prijal meno Štefan. Po Gejzovej smrti roku 997 sa Štefan stal veľkokniežaťom. S podporou cisára Otta III. a pápeža Silvestra II. sa Štefan v roku 1000 stal prvým uhorským kráľom. Začiatkom 11. storočia poľský panovník Boleslav Chrabrý obsadil Slovensko až po Dunaj. Roku 1018 sa dohodol so Štefanom I. a vzdal sa nárokov na slovenské územie. Odvtedy až do roku 1918 patrilo Slovensko do Uhorského kráľovstva.
Štefan I. (1000 – 1038) bol horlivým christianizátorom.Zriaďoval fary a biskupstvá. Udelil majetky benediktínskemu kláštoru na Zobore. Zriadil arcibiskupstvo v Ostrihome, ktoré nadväzovalo na starú cirkevnú organizáciu z čias Veľkej Moravy. Krajinu rozdelil na župy, ktorých centrami boli hrady vybudované na starších veľkomoravských hradiskách (Blava, Nitra...). Na čele žúp – komitátov stáli župani menovaní kráľom. Niektoré župy sa členili na menšie správne jednotky – hradské obvody, ktorých počiatky siahajú do veľkomoravských čias.
Po Štefanovej smrti(1038) sa rozpútali nástupnícke boje, do ktorých zasahovali nemeckí panovníci Henrich III. a Henrich IV., ktorí v polovici 11. storočia podnikli niekoľko výprav do Uhorska. Podporovali tých uchádzačov o uhorský trón, ktorí boli ochotní uznať vazalský vzťah a podriadiť Uhorsko Rímskonemeckej ríši. Proti nim stáli stúpenci nezávislosti Uhorska od tejto ríše. Kráľ Ondrej I. udelil mladšiemu bratovi Belovi v roku 1048 vojvodský titul a zriadil Nitrianske údelné vojvodstvo. Patrilo sem celé Nitriansko, stolice na východnom Slovensku a v Biharsku, spolu 15 žúp – komitátov, čo bola tretina kráľovstva. Belo mal značne nezávislé postavenie, razil vlastné mince s vyšším obsahom striebra ako kráľovské, mal vlastné vojsko a robil samostatnú politiku. Nadviazal aj styky s Byzantskou ríšou. Podobné postavenie mali aj ďalší nitrianski vojvodovia Gejza a Ladislav, ktorí sa neskôr stali kráľmi. Ladislava I. za jeho zásluhy o cirkev vyhlásili za svätého.
Ladislavov nástupca Koloman (1095 – 1116) sa snažil obmedziť právomoci nitrianskych vojvodov. Roku 1105 odňal Nitrianske vojvodstvo mladšiemu bratovi Álmošovi, atak zanikla táto inštitúcia ako samostatný údel mladších príslušníkov arpádovského rodu. Nitrianske vojvodstvo od počiatku slúžilo ako nárazníkové územie proti vpádom zo severu a západu, podobne ako pohraničné marky u Frankov a v Rímskonemeckej ríši. V 10. storočí a v prvej polovici 11. storočia nebolo súčasťou Nitrianskeho vojvodstva celé územie Slovenska. Maďarskí náčelníci a potom králi ho len postupne dobýjali. Obsadzovanie Slovenska sa skončilo za Ladislava I. na konci 11. storočia. V priebehu 12. storočia Uhorské kráľovstvo rozširovalo svoje územie na juhu, čím ohrozilo záujmy Byzantskej ríše a Benátskej republiky. Súčasne prebiehali zápasy o trón medzi príslušníkmi arpádovského rodu. Tieto zápasy sa skončili nastúpením kráľa Bela III. (1173- 1196), ktorý robil úspešnú domácu i zahraničnú politiku.Napriek spojenectvu s Byzantskou ríšou vydobyl od nej územia v Srbsku i Bulharsku, dalmátske mestá prinútil uznať uhorskú zvrchovanosť a dočasne okupoval aj Haličske kniežatstvo. Udržiaval dobré styky s pápežskou kúriou. Západ Ondreja II. so šľachtou
Začiatok 13. storočia bol poznamenaný vzájomnými roztržkami medzi synmi Bela III. Imrichom a Ondrejom, ktoré sa skončili nástupom Ondreja II. na uhorský trón (1205-1235). Ondrej viedol expanzívnu zahraničnú politiku, čím značne vyčerpával kráľovskú pokladnicu. To vyvolalo odpor šľachty a cirkvi. Všeobecná nespokojnosť šľachty s politikou kráľa vyvrcholila v roku 1222, čo donútilo Ondreja II. vydať Zlatú bulu v prospech nižšej šľachty (zemanov). Šľachta nemusela bojovať za hranicami, iba pri obrane krajiny. Ak kráľ podnikol zahraničnú výpravu, ktorá trvala viac ako tri mesiace, musel šľachticom platiť žold. Nesmel darovať celé komitáty ani udeľovať majetky cudzincom. Izmaelitov a Židov nesmel ustanoviť do funkcií županov mincových a soľných komôr, nemohli byť vyberačmi daní, ani byť povýšení do šľachtického stavu. Ak by kráľ nedodržiaval ustanovenia Zlatej buly, šľachta mala právo odporu (ius resistendi). V tom istom roku kráľ vydal výsady v prospech cirkvi, ktoré oslobodili duchovenstvo od platenia daní a vyňali ho z kompetencie svetských súdov. Neplatenie daní a právo odporu boli výsady, o ktoré sa uhorská šľachta opierala až do zrušenia feudálnych privilégií roku 1848.
Ani vydanie Zlatej buly neodstránilo rozpory medzi kráľom a šľachtou. Kráľovič Belo ešte za života svojho otca sa snažil prinavrátiť rozdané kráľovské majetky do rúk kráľovskej komory. V tejto politike pokračoval aj ako kráľ. Belo IV. (1235-11270) sa ocitol vo veľmi ťažkom postavení, keď v roku 1241 Uhorsko napadli Tatári, ktorí po víťazstvách nad spojenými vojskami ruských kniežat a Polovcov prenikli do strednej Európy.
Tatársky vpád a jeho dôsledky
Šľachta nejavila veľkú ochotu bojovať a Belo postavil proti Tatárom slabé vojsko, ktoré podľahlo v bitke na rieke Slanej (apríl 1241). Kráľ sa zachránil útekom cez Gemer, Nitru a Bratislavu do Rakúska a odtiaľ na dalmátske ostrovy. Koncom apríla 1241 druhý prúd Tatárov vtrhol cez Moravu a plienil najmä juhozápadné Slovensko. V januári 1242 Tatári prekročili zamrznutý Dunaj pri Ostrihome a spojili sa s vojskami, ktoré sa pohybovali v Dunajskej nížine. Ubránili sa iba opevnené hrady, ako BA, Nitra, Komárno, Fiľakovo a Abovský Novohrad. V lete 1242 Tatári dostali správu o smrti veľkého chána Ogotaja. Keďže nástupníctvo si nárokoval aj chán Batu, ktorý velil tatárskym vojskám v Uhorsku, Tatári náhle odtiahli na východ. Zanechali za sebou zničenú a spálenú krajinu.Polia ostali neobrobené, a tak vypukol hladomor. Okrem toho západné Slovensko napadol rakúsky vojvoda Fridrich Babbenberský, padol však (1246) v bojoch proti uhorským vojskám. Nm vymrel rod Babenbergovcov. O rakúske dedičstvo sa začalo zaujímať tak Uhorsko, ako aj české kráľovstvo pod vedením silného panovníka Přemysla Otakara II.
Feudálna anarchia
Vláda Ladislava IV. Kumánskeho (1272-1290) bola poznačená bojmi mocenských skupín vysokej šľachty – oligarchov medzi sebou i proti kráľovi. Počas Ladislavovej nedospelosti vládla zaňho matka Alžbeta Kumánska pod jej vplyvom si mladý kráľ osvojil zvyky a spôsob života Kumánov. Za ich pomoci domáce vojská Tatárov vyhnali. No pri náhodnej potýčke v kumánskom tábore ho roku 1290 zavraždili. Posledný kráľ z arpádskeho rodu Ondrej III. (1290-1301) pochádzal z vedľajšej vetvy Arpádovcov a po Ladislavovej smrti prišiel z Benátok do Uhorska. Hoci mal snahu zastaviť celkový rozvrat krajiny, nepodarilo sa mu to. Feudálna anarchia na konci 13. storočia dosahovala vrchol. Veľkí feudáli si vytvárali bojové družiny zložené zo strednej a nižšej šľachty.
Ondrej III. hľadal oporu v nižšej šľachte. Tá sa v priebehu 13. storočia sformovala z kráľovských služobníkov viazaných vojenskými povinnosťami ku kráľovským hradom (jobagióni), slobodných obyvateľov a bojovníkov, ktorí získali zásluhy v kráľovskom vojsku a boli povýšení do zemianskeho stavu aj s udelením menších pozemkových majetkov. Stredná a nižšia šľachta získala už v roku 1267 právo vysielať na snemy 3-4 zástupcov z každej stolice. Na konci storočia kráľ nariadil, aby si šľachta v stoliciach spomedzi seba volila štyroch sudcov – slúžnych, ktorí sa stali predstaviteľmi stoličnej správy nielen v súdnej, ale aj administratívnej oblasti. Na konci 13. storočia sa začala pretvárať kráľovská župa – komitát na šľachtickú stolicu. Na čele stolice stál župan menovaný kráľom. Podžupana a slúžnych si volila šľachta na stoličných zhromaždeniach (generálnych kongregáciách).
S pomocou Matúša Čáka a ďalších šľachticov sa Ondrejovi III. podarilo vyhnať Rakúšanov zo západného Slovenska, ktoré predtým vrátane Bratislavy obsadili. Keď Bratislavu v decembri 1291 vrátili Uhorsku, Ondrej III. jej udelil mestské privilégium. Nemohol dokončiť konsolidáciu Uhorska, pretože v januári 1301 neočakávane zomrel (pravdepodobne bol otrávený). Ním vymrel rod Arpádovcov a začali sa boje o uhorské kráľovstvo.
Veľkomoravská ríša
Úvod
Začiatkom 9.
storočia, po zvrhnutí nadvlády Avarov, v oblasti riek Moravy a Dyje sa utvorilo moravské a v nížine medzi Matrou a Malými Karpatmi nitrianske kniežatstvo. V moravskom kniežatstve vládol kniežací rod Mojmírovcov, v nitrianskom knieža Pribina. Tieto kniežatstvá sa stali základom prvého západoslovenského štátneho útvaru, ktorý byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos nazval Veľkou Moravou.
Okolo roku 830 prijalo moravské aj nitrianske kniežatstvo kresťanstvo. V Nitre bol tiež postavený najstarší písomne doložený kostol. Roku 833 obsadil nitrianske kniežatstvo moravský knieža Mojmír a tým položil základy Veľkej Moravy. Knieža Pribina našiel útočište u východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, od ktorého dostal Zadunajské kniežatstvo. Knieža Mojmír I. sa usiloval odstrániť nadvládu Franskej ríše. Preto v roku 846 vtrhol kráľ Ľudovít Nemec na Moravu, zosadil knieža Mojmíra I. a dosadil jeho synovca Rastislava.
Počiatky Rastislavovej vlády
Po nastúpení na moravský kniežací stolec Rastislav spočiatku udržiaval dobré vzťahy s Východofranskou ríšou. Budoval systém opevnených hradísk, ktoré v prípade franského útoku mali slúžiť obyvateľom ako útočisko. Na Morave nachádzali azyl utečenci z Východofranskej ríše. Keď Rastislav podporil odboj markgrófa Ratboda proti kráľovi Ľudovítovi Nemcovi, Ľudovít zaútočil (855) proti Veľkej Morave. Rastislav sa tomuto útoku ubránil. Neskôr podporoval odboj Ľudovítovho syna Karolmana proti otcovi. Rastislav využil svoje spojenectvo s Karolmanom nato, aby zaútočil aj proti Pribinovi, ktorý obhajoval záujmy Ľudovíta Nemca. Rastislavove vojská vpadli na územie Blatenského kniežatstva. Pribina v roku 861 v boji s Moravanmi zahynul. Jeho nástupcom sa stal syn Koceľ, ktorý sa vyhýbal konfliktom s veľkomoravskými panovníkmi. Boje s Východofranskou ríšou však pokračovali.
Misia Konštantína a Metoda
Na územie Pribinovho i Mojmírovho kniežatstva už dávnejšie prichádzali misionári z Franskej ríše (najmä zo salzburskej a pasovskej diecézy), aby tu šírili kresťanstvo. Ďalší misionári prichádzali z Istrie v severnej Dalmácii a zo severného Talianska. Svedčia o tom slová Rastislavovho posolstva byzantskému cisárovi Michalovi III.: „...a prišli k nám kresťanskí učitelia mnohí z Vlách i Grécka a z Nemiec a učia nás rozlične...“
Rastislav si uvedomoval, že prijatím kresťanstva z nemeckých oblastí bude jeho ríša závislejšia od východofranských panovníkov, a preto požiadal pápeža Mikuláša I. o vyslanie vierozvestov ovládajúcich slovanský jazyk. Pápež však takýchto misionárov nemal a navyše nechcel narušiť práva juhonemeckej (salzburskej) cirkevnej provincie.Preto sa Rastislav v roku 862 obrátil na byzantského cisára Michala III., ktorý vyslal na Moravu dvoch učených bratov, Konštantín a Metoda.
Konštantín a Metod prišli na Moravu v lete 863. Hneď po príchode založili učilište na výchovu kňazov, na ktorom okrem teológie, hudby a gramatiky vyučovali aj hlaholiku a liturgiu v domácom jazyku. Predpokladá sa, že učilište bolo na Rastislavovom dvore alebo v jeho blízkosti (Mikulčice alebo Staré Město pri Uherskom Hradišti). Keďže Konštantín a Metod nemali vyššie cirkevné svätenie, nemohli vysvätiť svojich učeníkov za kňazov. Preto sa v polovici roku 867 vybrali do Ríma. Po ceste sa zastavili v Blatenskom kniežatstve u Koceľa. Ten pripojil k ich sprievodu ďalších 50 žiakov čakajúcich na vysvätenie.
Keď bratia prišli do Benátok, vo verejných dišputách obhajovali sloviensku liturgiu proti trojjazyčníkom.
V Benátkach sa zdržali asi tri mesiace. Je možné, že ešte uvažovali aj o ceste do Konštantínopola, ak by cesta do Ríma nebola úspešná. Tu ich zastihlo pozvanie pápeža Mikuláša I. Keďže medzitým zomrel, prijal ich nový pápež Hadrián II. Priniesli mu ostatky pápeža Klementa I. (92 – 101), ktoré objavili pri Chersone. Po preskúmaní bohoslužobných kníh napísaných v slovienskom jazyku ich pápež schválil symbolickým položením na oltár baziliky Santa Maria Maggiore na Vianoce 867.
Počas pobytu v Ríme Konštantín chorľavel. Vstúpil do gréckeho baziliánskeho kláštora, kde prijal meno Cyril a 14. februára 869 zomrel. Metoda a niekoľkých učeníkov vysvätili za kňazov. Metod sa vracal na Veľkú Moravu s poverením cirkevného učiteľa, ktoré bolo adresované Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Po príchode do Blatenského kniežatstva Koceľ Metoda presvedčil, aby sa vrátil do Ríma a získal od pápeža vyššie cirkevné svätenie a poverenie. Na prelome rokov 869 a 870 pápež Metóda vysvätil za biskupa a súčasne ho menoval arcibiskupom a pápežským legátom pre oblasť Panónie a Moravy. Na Veľkej Morave však prepukla vojna s Východofranskou ríšou. Po vzájomnom konflikte Svätopluk vydal Rastislava nepriateľom a sám upadol do zajatia. Metod o tom nevedel a pri návrate na Veľkú Moravu ho zajali vojaci bavorských biskupov a uvrhli do väzenia v Regensburgu.
Vnútorné boje na Veľkej Morave
Ľudovít Nemec v auguste 869 podnikol výpravu proti Veľkomoravskej ríši. Napriek rozsiahlemu plieneniu nechráneného vidieka nebola úspešná. Pramene hovoria o obliehaní najlepšie opevneného Rastislavovho hradu (pravdepodobne Devína). Druhý prúd franských vojsk podvedením Karolmana napadol územie Slovenska, ktoré bránil Svätopluk. Po uzavretí prímeria došlo k dohode Karolmana so Svätoplukom, čo Rastislav považoval za zradu. Chcel Svätopluka zajať.Ten však, naopak, zajal Rastislava a v máji 870 ho vydal Karolmanovi. Rastislava odvliekli do Regensburgu, kde ho súdili, oslepili a vo väzení aj zomrel. Bavori Svätoplukovi nedôverovali a takisto ho uvrhli do väzenia. Karolman obsadil Veľkú Moravu a za správcov vymenoval grófov Engelšalka a Viliama. Obyvateľstvo sa proti votrelcom vzbúrilo pod vedením kňaza Slavomíra, ktorý pochádzal z domácej mojmírovskej dynastie. V lete 871 Karolman znovu poslal vojsko na Veľkú Moravu na čele so Svätoplukom, ktorý sa medzitým očistil z podozrení. Svätopluk sa tajne dohodol so Slavomírom, prešiel na stranu povstalcov a v boji porazil bavorské vojsko, ktoré sám na Veľkú Moravu priviedol. V bitke padli aj Engelšalk a Viliam. Útoky Bavorov pokračovali ajv nasledujúcich rokoch, Svätopluk ich však odrazil. Napokon v roku 874 kráľ Ľudovít Nmec uzavrel so Svätoplukom vo Forcheime mier. Svätopluk sa síce zaviazal platiť ročný poplatok a zachovávať vazalský vzťah k Východofranskej ríši, tým však získal neutralitu. Využil ju na upevnenie vnútorného postavenia i na výboje do Potisia, Malopoľska a Sliezska.
Šírenie kresťanstva a kultúry na Veľkej Morave
Arcibiskup Metod sa na zákrok pápežskej kúrie dostal v roku 873 z bavorského väzenia. Ujal sa správy svojej diecézy. Metod sa takisto stal predstaveným nielen domácim , ale aj nemeckým kňazom, ktorí pôsobili na našom území. Z toho vznikali rôzne konflikty. Nemeckí kňazi obviňovali Metoda, že neučí pravoverne a očierňovali ho u pápežskej kúrie. Na pozvanie pápeža Metod odišiel do Ríma a tu obhájil liturgiu v domácom jazyku. Pápež Ján VIII. roku 880 vydal bulu Industriae tuae, v ktorej Svätopluka a jeho ľud vzal pod ochranu Svätej stolice, schválil liturgiu v jazyku Slovienov, na žiadosť Svätopluka vysvätil švábskeho mnícha Wichinga za nitrianskeho biskupa. Otom, že Svätopluk nebol stúpencom slovienskej liturgie, svedčí aj tá časť buly, kde pápež povoľuje Svätoplukovi liturgiu v latinskom jazyku, ak si to on a jeho dvor budú priať.
Úspechy pri šírení kresťanstva a kultúry na našom území dosiahlo učilište, ktoré založili Konštantín a Metod pri kniežacom dvore. Nemeckí kňazi na čele s Wichingom a za podpory Svätopluka útočili na Metoda a na domácich kňazov. Wiching krátko pred Metodovou smrťou odišiel do Ríma a dosiahol u pápeža Štefana V. zákaz slovienskej liturgie. Keďže medzitým Metod zomrel (885), Wiching sa po návrate z Ríma so súhlasom Svätopluka ujal vedenia moravskej cirkvi. Tých domácich kňazov, ktorí sa nechceli vzdať slovienskej liturgie, uväznili alebo vyhnali (886).
Bol medzi nimi aj Gorazd, ktorého si Metod vyhliadol za svojho nástupcu. Pápežská kúria ho však nepotvrdila. Metodovi učenci sa uchýlili do Bulharska a v kláštore pri jazere Ochrid pokračovali v rozvíjaní slovanského písomníctva v šírení kultúry. Časť z nich odišla do Čiech, do Chorvátska a Dalmácie.
Okrem Gorazda, Angelára a Nauma sa v prameňoch spomína Kliment, ktorý po smrti Metoda pravdepodobne spracoval jeho životopis ešte na Veľkej Morave. Mocenský rozmach Veľkej Moravy a jej pád
Obdobie mieru s Východofranskou ríšou Svätopluk využil na výboje do susedných slovanských území. V 70. – 80. rokoch obsadil Vislansko (územie Malopoľska okolo Krakova) a odňal územie na ľavom brehu rieky tisy Bulharom, zmocnil sa soľných baní v Sedmohradsku. Využil rozbroje medzi markgrófmi Východofranskej ríše a obsadil bývalé Pribinovo a Koceľovo kniežatstvo (833). Tieto výboje viedli k nepriateľstvu s Východofranskou ríšou. Pri dočasnom zmierení východofranský panovník Arnulf súhlasil s tým, aby Svätopluk pripojil k svojej ríši Čechy a územie Lužických Srbov (890). Ani to však neodstránilo napätie medzi Arnulfom a Svätoplukom. V tom čase Wiching opustil Svätopluka a prešiel na Arnulfov dvor (891). Roku 892 napadla Východofranská ríša Veľkú Moravu, pričom spojencami Arnulfa sa po prvý raz stali kočovné kmene Maďarov.
Ukázalo sa, že Veľkomoravskú ríšu pospolu udržiavala iba silná osobnosť panovníka. Okrajové, novopripojené územia sa po smrti Svätopluka(894) snažili odtrhnúť. Kniežatá českých kmeňov sa na sneme v Regensburgu (895) podriadili kráľovi Arnulfovi. To isté urobili o dva roky aj Lužickí Srbi. Najväčšiu hrozbu pre Veľkomoravskú ríšu znamenal vpád Maďarov do Podunajskej nížiny (896), ktorí pod tlakom Pečenehov opustili svoje sídla v okolí Dnestra. Od začiatku 10. storočia sústavne ohrozovali východnú časť Veľkomoravskej ríše, t. j. dnešné Slovensko. Na svojich výpravách prenikali aj na bavorské územie a do severného Talianska. Arnulf využíval vnútorné rozpory medzi bratmi Mojmírom II. a Svätoplukom II., ktoré vyústili do otvorených bojov. Bavorské vojská v roku 899 vyslobodili Svätopluka z Mojmírovho zajatia a odviedli ho do Bavorska.
Maďarské kmene pod vedením náčelníka Arpáda obsadili priestor Podunajskej nížiny (približne dnešného Maďarska), vyplienili Panóniu a svoje výpravy zamerali proti jadru Veľkomoravskej ríše i proti Bavorom. V bojoch s Maďarmi zahynul (pravdepodobne v rokoch 904 – 906) nitriansky knieža Svätopluk II.
O zániku Veľkomoravskej ríše nemáme žiadne priame údaje. V júli 907 v trojdňovej bitke neďaleko Bratislavy Maďari porazili bavorské vojská a na polstoročie zanikla Východná marka. O účasti veľkomoravských vojsk sa v tejto bitke nehovorí a historici predpokladajú, že v tom čase už na Veľkej Morave neexistovala centrálna moc, ktorá by mohla zasiahnuť do bojov. Údaj z roku 907 je zaujímavý aj tým, že sa tu prvý raz spomína Bratislava ako Brezalauspurc alebo Braslavespurch.
Rímska rýša
Rímska ríša
Na územie Apeninského polostrova prenikalo v posledných storočiach 2. tisícročia p. n. l. indoeurópske obyvateľstvo a jeho kmene celkove nazývané Italikovia. Usadzovali sa ako pastieri a roľníci najmä v strede polostrova. Na severozápad od nich sídlili Etruskovia (neboli indoeurópskeho pôvodu). Ich pôvod je dodnes neznámy. V tom období mali už vyspelú kultúru. Stavali opevnené mestá, ktoré tvorili federáciu. Na ich čele stáli králi, neskôr volení úradníci. Boli zruční remeselníci, hlavne kováči. Pôsobil na nich kultúrny vplyv Grékov, od ktorých prebrali písmo a náboženské predstavy. Odvodňovali pobrežné močiare, budovali stavby z kameňa aj z tehál, vybudovali kanalizáciu a vodovod, používali klenby a oblúky. Na začiatku 1. tis.p.n.l. prenikli do východnej časti z Balkánu Ilýri, v SV cípe Itálie sídlili Venéti. Od 8. storočia p.n.l. sa v južnej Itálii a na Sicílii usadzovali Gréci, kde založili mestá Syrakúzy, Gela a Neapol. V západnej časti Sicílie sídlili Feničania, ktorých osady sa stali opornými bodmi Kartága. Od 5. storočia p.n.l. prenikli do nížiny rieky Pád Kelti (Gali). Jednoduché poľnohospodárstvo a spôsob života italických kmeňov (Latinov, Umbrov, Sammitov) sa rýchle menil pod vplyvom vyššej kultúry Etruskov, Grékov a Kartágincov, ktorí si v 8. – 5. stor. p.n.l. podmanili záp. stredomorie. Kartágo bola osada, ktorú založili Feničania na pobreží sev. Afriky pred rokom 800 p.n.l. Jeho moc a bohatstvo pochádzali z obchodu.
Podľa rímskej legendy z 1. stor. p.n.l. od rímskeho historika Tita Levia kmene Italikov zjednotili bratia Romulus a Remus pôvodom z kráľovskej rodiny v mestečku Alba Longa. Ich predkom bol údajne Aeneas, ktorý ušiel z Tróje a usadil sa v strednej Itálii. Romulus a Remus založili v r. 753 p.n.l. mesto Rím splynutím osád na svahoch Palatína, Aventína a Capitolu. V rokoch 753 – 510 p.n.l. bolo obdobie kráľovského Ríma, počas ktorého sa vystriedalo 7 kráľov. Kráľ (rex) bol najvyšším veliteľom, v čase mieru riadil štát a zároveň bol aj najvyšším náboženským predstaviteľom. Pri riadení štátu mu pomáhal senát (300 členov), ktorý bol zložený z členov najvýznamnejších rodín a mal poradnú funkciu. Obyvatelia Ríma sa delili na kmene – kúrie. Na základe toho existovali kúrijné snemy (comitia curiata). Najmenšou spoločenskou jednotkou bola rodina (muž + žena + deti + otrok – pomocník rodiny – patriarchálny charakter otroctva).Obyvateľstvo sa delilo na 2 skupiny : patriciovia – príslušníci štátu; plebejci – nemali takmer žiadne politické práva, boli to remeselníci a roľníci. Poslední traja králi boli etruského pôvodu. . 5. kráľ bol Targuinius Priseus, vplýval na výstavbu mesta, ktorý naberal etruský ráz (kanalizácia, široké cesty). V pol. 6. stor. p.n.l. rástol vplyv remeselníkov a obchodníkov. Preto 6. kráľ Servius Tullius urobil reformu politického systému (ústavy). Rozdelil obyvateľstvo do piatich majetkových tried (tzv. majetkový cenzus), ktorý dal predpoklady hosp. rozvoja. Triedy sa ďalej delili na stotiny (centúrie). Povinnosťou tried bolo postaviť určitý počet stotín vojakov. Koľko stotín trieda postavila, toľko zástupcov mala v sneme (comitia centuria). Reforma obmedzila moc rodovej aristokracie a do popredia politiky sa dostávajú ľudia s majetkom bez ohľadu na pôvod. Posledného rímskeho kráľaTarguiniusa Suberba Rimania roku 510 p.n.l. vyhnali, zbavili sa etruskej nadvlády a tento rok sa považuje za koniec kráľovstva. Roku 474 p.n.l. Etruskov porazili aj Gréci z južnej Itálie. Rokom 510 p.n.l. začína obdobie rímskej republiky (až do r. 31 p.n.l.). Res publica – vec verejná, vedenie verejných záležitostí. Na čele štátu už nestojí kráľ ale dvaja konzuli ako najvyšší vojenskí velitelia, správcovia štátu a sudcovia.
Pri výkone úradu ich sprevádzalo 12 liktorov, sluhov (nosili znaky moci – zväzky prútov so sekerou). Neskôr im v súdnych prípadoch pomáhali prétori. Existoval ešte každoročne volený Zbor úradníkov (magistrát), ktorí mali podelené funkcie súvisiace s riadením štátu. Nižší úradníci boli kvestori (finančné záležitosti štátu) a edilovia(bezpečnosť a poriadok).
Každých 5 rokov boli volení cenzori – ohodnocovali majetok občanov a podľa veľkosti majetku ich zaraďovali do majetkových tried, tiež zoznam senátorov. V čase vojen bol na čele štátu diktátor, ktorý mal neobmedzené právomoci na pol roka. Rím s príbuznými latinskými mestami vytvoril tzv. latinský spolok, bojoval o nadvládu v strednej Itálii. V rokoch 406 – 396 p.n.l. definitívne porazili Etruskov a ovládli ich územie. Po ovládnutí strednej Itálie si získali Kampánie, ktorú ovládli Sammiti a po troch ťažkých vojnách (343 – 290 p.n.l.) si podrobili aj Sammitov. Postupom na juh na zač. 3. stor. p.n.l. narazili na grécke osady. Najvýznamnejšou bola Tarent (prístav), ktorý si na pomoc zavolal kráľa Pyrha v bitke pri Benevente. Rím tak ovládol celú Itáliu od Pádu po posledný výbežok Apeninského polostrova. Na dobitých územiach zakladali vojenské kolónie.
Vo vnútornej politike prebiehali boje plebejcov za zrovnoprávnenie s patricijmi. Plebejci využili skutočnosť, že tvorili základ rímskeho vojska, odmietali vo vojsku slúžiť, odchádzali z Ríma na pahorok Aventis a hrozili založením vlastného štátu (odchody sa nazývali secesie). Patriciovia museli urobiť ústupky :
- 494 p.n.l. si plebejci vymohli úrad tribúna ľudu, ktorý má právo veta
- v Ríme sa súdilo podľa obyčajového práva, ktoré sa občas zneužívalo a preto v rokoch 451 – 449 p.n.l. vznikla desaťčlenná komisia, ktorej úlohou bolo spísať obyčajové právo – zákony boli napísané na 12 bronzových tabúľ a preto sa volajú zákony dvanástich tabúľ – podľa nich sa nemohli uzatvárať manželstvá medzi patricijmi a plebejci
- 445 p.n.l. plebejci získali právo uzatvárať manželstvá manželstvá s patricijmi. Ich splynutím (bohatšej časti) vznikla nobilita
- na čele republiky boli 2 konzuli, podľa zákona z 367 p.n.l. jeden z konzulov musí mať plebejský pôvod
- od r. 351 p.n.l. sa plebejec mohol stať aj cenzorom
Hospodárstvo pozostávalo hlavne z poľnohospodárstva. Pôda bola hlavne v súkromnom vlastníctve. Pestovalo sa hlavne obilie, strukoviny, vinič a olivy). Na poliach pracovali otroci, získaný vo vojnách. Bohatí statkári prestávali pestovať obilie, preto v Ríme nastal nedostatok obilia. Existovalo aj kolektívne (t.j. štátne) vlastníctvo pôdy. Po týchto udalostiach nastáva expanzia Ríma do stredomoria, ktorej najväčšou prekážkou bola existencia Kartága. Púnske vojny : Príčinou prvej púnskej vojny (264 – 241 p.n.l.) bol spor Kartága a Ríma o Sicíliu. V roku 241 p.n.l. Rimania pri západnom pobreží Sicílie porazili kartáginske ľodstvo. Na základe zmluvy Kartágo stratilo Sicíliu, ktorá sa stala prvou provinciou Ríma, museli zaplatiť vojnové reparácie. V roku 237 p.n.l. Rimania ovládli aj Sardíniu a Korziku. Príčinou druhej púnskej vojny (218 – 202 p.n.l.) bol útok Hanibala na mesto Sagunt – spojenec Ríma. Rimania vypovedali Kartágu vojnu a Hanibal sa v r. 218 p.n.l. vypravil cez Pyreneje a Alpy do Itálie. V Pádskej nížine sa k nemu pridávali Gali. Porazil Rimanov v bitke pri Trasimentskom jazere a v bitke pri Cann (216 p.n.l.). Roku 212 p.n.l. sa Hanibal objavil s vojskom pred bránami Ríma, výraznejší úspech nedosiahol. Medzitým Rimania poslali vojsko do Hispánie, kde postupne pod vedením Publia Cornelia Scipiona ovládli kartáginské mestá. Roku 204 p.n.l. sa Scipio vylodil na pobreží Afriky a Hanibal sa musel stiahnuť. V bitke pri meste Zama v 202 p.n.l. utrpeli kartáginci porážku. Kartágo stratilo územia v Hispánii, muselo zaplatiť vysoké odškodné a dať Rimanom všetko loďstvo. Podpísala sa mierová zmluva, podľa ktorej mohlo viesť Kartágo vojnu len so súhlasom Ríma. Rimania žiadali vydania Hanibala.Ten však ušiel na východ do Malej Ázie a v Bitínii spáchal samovraždu. Tretiu púnsku vojnu (149 – 146 p.n.l.) vyprovokoval spojenec Ríma numidský kráľ Massinisa. Kartágo sa začalo brániť a tak na základe mierovej zmluvy mu Rím vypovedal vojnu. Mesto dobyli. Zničením Kartága Rím zlikvidoval svojho najväčšieho konkurenta a rozšíril svoje územie o nové provincie.
Súčasne s púnskymi vojnami bojovali Rimania na území Grécka proti Macedónii a Antigonovcom. Toto územie získali v r. 168 p.n.l. Roku 146 p.n.l. porazili aj vojsko gréckych mestských štátov, vyplienili Korint a vytvorili provinciu Achája. V r. 133 p.n.l. pergamský kráľ Attalos III. odkázal celý svoj majetok Rímu. Rím získal provinciu Ázia. Vojnami získali Rimania pôdu, na ktorej vznikali predovšetkým veľkostatky a pracovali otroci. Z dobytých území prúdilo do Ríma také bohatstvo, až rímsky občania mohli prestať platiť dane. Poľnohospodárska malovýroba sa prestala vyplácať a tak, keď sa zadĺžili, prišli roľníci o svoj pozemok. Takisto aj z vojakov – veteránov – sa stali bezzemkovia, pretože počas svojej neprítomnosti stratili pôdu. Roku 133 p.n.l. zastával úrad tribúna ľudu Tiberius Semprosius Gracchus. Presadil pozemkovú reformu, podľa ktorej mal rímsky občan právo vlastniť len 500 jutár štátnej pôdy. Zvyšok sa mal rozdeliť medzi bezzemkov. Chcel obnoviť drobnú držbu, aby zabezpečil ľudské zdroje pre rímsku armádu. Bol zavraždený keď sa v ďalšom roku uchádzal o úrad tribúna ľudu. Jeho brat Gaius Sempronius Gracchus – tribún ľudu v r. 122 – 121 p.n.l. presadil zákonom o lacnom predaji obilia v Ríme, súdny zákon o vyberaní daní v provinciách jazdcami. Grakchovcom sa nepodarilo vyriešiť problém bezzemkov a zabezpečiť počet vojakov v armáde. Gaius Marius uskutočnil reformu armády – vytvoril žoldniersku armádu. Štát žoldnierom zabezpečil žold, výstroj, výzbroj a po skončení vojenskej služby mu dal pôdu. Na konci 2. stor. p.n.l. sa vytvorili 2 skupiny obyvateľov Ríma – optimáti – zastupovali záujmy bohatej aristokracie a populári – boli stúpenci reforiem. Napätie medzi oboma skupinami nakoniec prerástlo do občianskej vojny. Vodcom populárov bol Gaius Marius, ktorý bol v rokoch 104 – 100 p.n.l. 5 krát konzulom. Vodcom optimátov bol Lucius Cornelius Sulla. V roku 88 p.n.l. vypukla v Malej Ázii vojna proti Mitridatovi II. a Sulla odišiel bojovať. Vlády sa zmocnil Gaius Marius a vydal tzv. proskripcie – zákony, podľa ktorých mohol každý beztrestne zabiť sullovcov a zabrať ich majetok. Roku 83 p.n.l. sa Sulla vrátil, porazil Gaia Maria a začal prenasledovať populárov.Vyhlásil sa za diktátora a vládol v Ríme až do svojej smrti v r. 79 p.n.l. Jeho vláda znamenala posilnenie moci aristokracie.
V rokoch 74 – 71 p.n.l. vypuklo najväčšie povstanie otrokov. Otroci – gladiátori ušli z gladiátorskej školy v Capue pod vedením Spartaka. Armáda porazila otrokov a 6000 z nich ukrižovala pozdĺž Via Appia z Capuy do Ríma.
Roku 60 p.n.l. – prvý triumvirát (tajná dohoda) medzi : Gnaeus Pompeius, Marcus Licinius Crassus a Galius Julius Caesar, ktorý dostal do správy provinciu Gáliu. Pompius – správa v Hispánii a Crasus na Východe, kde bojoval proti Partom. Jednotlivo nemohli dosiahnuť post vládcu, preto si mali v rámci triumvirátu pomáhať k dosiahnutiu moci. Roku 53 p.n.l. Crassus zahynul. Medzi Pompeiom a Caesarom sa rozpútala vojna (49 – 45 p.n.l.). Caesar získal v Ríme neobmedzenú moc, jeho vláda znamenala rozpad republikánskeho zriadenia. Dal odhlasovať niekoľko zákonov , ktorými zmiernil staré Sullove nariadenia. Podrobil si Galiu, kde v niekoľkých bitkách porazil pôvodné keltské kmene. V čase, keď sa nachádzal v Galii začal proti nemu v Ríme Pompeius organizovať zradu. Caesar začal tiahnuť so svojím vojskom na Rím a Pompeia zahnal až do Egypta, kde ho nechal egyptský panovník zabiť. Caesar sa zaplietol do egyptských dynastických sporov a dosadil na trón Kleopatru. Vrátil sa do Ríma, kde začal vládnuť ako diktátor. Zakladal kolónie, kam sa sťahovali chudobní roľníci, najchudobnejším rozdával obilie. Na rímskom fóre dal vystavať niekoľko významných budov, pripomínajúcich jeho slávu. Caesar uskutočnil reformu kalendára, a obyvateľom provincií udeľoval občianske práva.
15. marca 44 p.n.l. ho pri vstupe do senátu 60 senátorov dobodalo na smrť (marcové ídy). Senátori chceli obnoviť republikánske zriadenie. V roku 43 p.n.l. vznikol druhý triumvirát (Marcus Aemilius Lepidus, Marcus Antonius, Gaius Octavianus). Oficiálne vystupovali ako úradníci republiky, ale tiež mali rozdelené sféry vplyvu. V bitke pri meste Fillipi v severnom Grécku porazili republikánov. Rozdelili si sféry vplyvu (Lepidus – Afrika, Antonius – Východ, Octavianus – Rím). V roku 31 p.n.l. Octavianus v námornej bitke pri myse Actium porazil loďstvo Marka Antonia a Kleopatry a územie Egypta pripojil ako novú provinciu.
16. januára 27 p.n.l. Octaviana senát požiadal , aby si ponechal dovtedajšie plné právomoci, udelili mu titul princeps senátu a titul Augustus. Prisvojil si úrad tribúna ľudu, konzula a najvyššieho kňaza (od 12 p.n.l.). Tým nezanikli republikánske inštitúcie, len ich všetky riadil jeden človek.V Ríme zriadil zvláštnu osobnú stráž cisárov – prétoriánov a po dvesto rokoch občianskych vojen konečne nastolil mier. Svoju moc opieral o vojsko. Za výboje mu bol udelený titul imperátor. Viedol výbojnú zahraničnú politiku a hranice ríše posunul na rieky Rýn a Dunaj. Podporoval vznik germánskych kráľovstiev pod vplyvom Ríma (napr. Marobudovo alebo Vanniovo). Jeho vládou sa začína obdobie rímskeho cisárstva. Obdobie rokov 27 p.n.l. – 284 sa nazýva principát, pretože existujú republikánske inštitúcie. Vystriedali sa dynastie : Julsko – klavdiovská – Octavianus (27 p.n.l. – 14), Tiberius (14 – 37) – pokračoval v otcových reformách, Kaligula (37 – 41) – vládol despoticky, zomrel zavraždený senátormi, Claudius (41 – 54) – obnovil poriadok, Nero (54 – 68) – bol šialenec, konfiškoval majetok, vyberal vysoké dane, pretože potreboval peniaze na nákladné hry a výstavbu Ríma, podpálil Rím, aby získal inšpiráciu k svojej básni, neskôr z tohto požiaru obvinil kresťanov. Nakoniec proti nemu povstali všetci obyvatelia Ríma a Nero na úteku spáchal samovraždu. Tak sa skončila vláda tejto dynastie. Vojaci vo viacerých častiach ríše vyhlásili svpjich veliteľov za cisárov. Nakoniec zvíťazil Flavius Vespanius a zakladá Flaviovskú dynastiu : Flavius Vespanius (69 – 79) – obnovil kľud a poriadok, Tito (79 – 81) – pokračoval v otcovej práci a dokončil stavbu Kolosea, Domitianius (81 – 96) – vládol despoticky, dal sa uctievať ako Pán a Boh, prenasledoval senátorov, preto ho nakoniec zavraždili prétoriáni. Potom prichádza éra adoptovaných cisárov. Senát zvolil starého cisára M. Cocceia Nervu a aby zabezpečil pokoj v ríši, ešte za svojho života adoptoval hispánskeho vojvodcu M. Ulpia Trájána (98 – 117) – porazil Dákov a Peržanov a ríša za jeho vlády dosiahla najväčší územný rozmach. Bol posledným cisárom, ktorý viedol úspešné výbojné vojny. Hadrianus (117 – 138) – dal vystavať Limes Romanus (pás opevnení, vojenských táborov a strážnych veží na severnej hranici impéria), Antónius Pius (138 – 161), Marcus Aurelius (161 – 180) – „filozof na tróne“ , viedol obranné vojny proti Peržanom a Markomanské vojny (zač. v 166). Z tohto obdobia pochádza aj nápis na Trenčianskej skale (179). Commodus (180 – 192) – bol zhýralec, nakoniec zavraždený prétoriánmi. Podobne ako po Nerovej smrti aj teraz nastala rovnaká situácia a nakoniec v boji o moc zvíťazil Septimus Severus (193 – 211).
Bol zakladateľom Severovskej dynastie. Za jeho vlády zažil Rím posledné kľudné obdobie svojej existencie. Alexander Severus (211 – 235) – bol nakoniec zavraždený a nastalo obdobie 50 ročnej vojenskej anarchie.Nastala kríza Rímskej ríše. Počas 3. storočia germánske kmene častejšie útočili na hranice ríše. Ríša už nezískavala nové územia ani otrokov. Ich miesto nahradili slobodní roľníci, tzv. kolóni. Prenajímali si pôdu od bohatých statkárov a ak neboli schopní splatiť úver stávali sa otrokmi. Aby sa zvýšila produkcia, začali sa zakladať rozsiahle domény – samosprávne veľkostatky hospodársky nezávisle od okolia, mali aj vlastnú remeselnú výrobu. Peniaze sa znehodnocovali. V roku 284 bol za cisára vyhlásený Dioklecián a toto obdobie až do roku 476 sa nazýva ako dominát, lebo cisár bol neobmedzený vládca nad všetkými (dominus et deus). Zaviedol systém zvaný tetrarchia – cisár mal svojho spoluvládcu a navyše každý mal svojho nástupcu. De facto tak vládli 4 cisári naraz a nemohlo sa stať, že bol vyhlásený iný cisár. Dioklecián v r. 305 odstúpil a nastala občianska vojna o moc. Jej víťazom sa stal Konštantín a od roku 321 vládol v ríši opäť ako jediný cisár. Ako prvý začal využívať na mocenské ciele kresťanstvo – v r. 313 Milánsky ediktom uzákonil kresťanstvo ako povolené náboženstvo. Vybudoval nové hlavné mesto na rozhraní Európy a Ázie – Konštantínopol. Niektorí cisári si priberali spoluvládcov, preto v roku 395 cisár Theodosius rozdelil ríšu na dve časti. V jednej sa rozprávalo latinsky a v druhej grécky. Od tej chvíle sa obidve časti vyvíjali oddelene. Tlak na hranice Západorímskej ríše sa začal stupňovať sťahovaním národov. Huni začali tlačiť pred sebou kmene Gótov, ktorí narazili na hranice Východorímskej ríše. Podpísali dohodu o spolužití, ale rímsky úradníci zneužívali ich pozíciu. Preto Góti zaútočili a v boji porazili rímske vojsko, v ktorom zahynul aj cisár Valens. Rímske vojsko bolo prislabé na obranu ríše, preto si vládcovia prenajímali na boj germánske kmene. Po čase im nemali čím zaplatiť, preto sa Germáni obrátili proti nim a zaútočili aj na Itáliu. V r. 410 pod vedením náčelníka Alaricha dobyli a vyplienili aj mesto Rím. Toto plienenie trvalo tri dni. Poslednou veľkou bitkou Rímskej ríše bola Bitka na Katalaunských poliach v Galii, kde proti Hunom bojovala rímska armáda spolu s kmeňmi Vizigótov pod vedením náčelníka Theodoricha, kmeňmi Frankov a Burgunďanov. Inému germánskemu kmeňu – Vandalom – sa podarilo cez Hispániu preniknúť do Afriky, kde založili kráľovstvo. Odtiaľ podnikli cez Sicíliu výpravu do Itálie a po druhý krát vyplienili Rím. Tentoraz po dobu dvoch týždňov. Západorímsky vládcovia sa už nedokázali účinne brániť proti presile.V roku 476 bol za cisára dosadený mladý Romulus Augustulus, ktorému slúžil aj germánsky náčelník Odoakar. Tan mu po niekoľkých mesiacoch vypovedal poslušnosť, zosadil ho a symboly cisárskej moci poslal do Konštantínopolu. Sám sa vyhlásil za vládcu Itálie a germánskych kmeňov. Toto bol koniec Rímskej ríše. Kultúra
Rímska kultúra sa vyvíjala pod vplyvom Etruskov a Grékov. Charakteristickým architektonickým prvkom, ktorý Rimania prevzali už v najstaršom období od Etruskov, bola klenba. Najstaršia úžitková stavba bola kanál, ktorý odvodňoval zhromaždisko, tzv. cloaca maxima, veľká klenutá stoka. Pitná voda sa do miest privádzala vodovodmi. Mestá mali dláždené hradské. Rimania kopírovali grécke sochy. Súčasťou výzdoby bohatých sídel boli nástenné maľby alebo mozaiky. Mládež získavala vzdelanie v rodine alebo v školách, ktoré boli verejné. Dôraz sa kládol na rečnícke a filozofické vzdelanie, významný rečník bol Marcus Tullius Cicero. Za najväčšieho historika cisárstva sa pokladá Publius Cornelius Tacitus. Literatúra sa rozvíjala pod vplyvom gréckej literatúry. Často sa básne prekladali priamo z gréčtiny. Lyrickú poéziu reprezentuje Gaius Valerius Catulus. Najväčší básnici boli Publius Vergilius Maro, Ovidius a Horacius. Rímske umenie je eklektické, tzn. spája sa v ňom viacero vplyvov. V architektúre preberali grécke slohy a čiastočne ich pozmenili, vzniká rímsko - iónsky a rímsko – korintský sloh. Stavajú sa hlavne baziliky (tržnice), paláce, verejné kúpele, koloseá (amfiteátre), víťazné stĺpy a oblúky. Medzi pozoruhodné pamiatky patrí akvadukt v Nimes. V sochárstve prevládalo kopírovanie gréckych sôch. Medzi najvýznamnejšie pôvodné diela patria Jazdecká socha Marca Aurelia, Titov oblúk a Trajánov stĺp – stĺp vysoký desať poschodí, ktorý hovorí o triumfe cisára Trajána v Dácii. Spomedzi maliarstva vyniká najmä freska a mozaika.
Pyramídy v Egypte
Blízko brehov rieky Níl sa vysoko nad púšťou týčia slávne egyptské pyramídy. Vybudovali ich starí Egypťania skoro pred 5000 rokmi. Sú najstaršími zo starodávnych siedmich divov sveta a jediné zostali stáť až do dnešných dní. Pyramídy sa budovali ako hrobky pre kráľov starého Egypta. Starí Egypťania verili v posmrtný život, a tak aby zabezpečili pre svojich kráľov všetko, čo by mohli potrebovať v nasledujúcom živote, pochovávali s nimi mnoho vzácnych osobných predmetov a pokladov. V pohrebných komorách pyramíd archeológovia objavili klenoty, potraviny, nábytok, hudobné nástroje a lovecký výstroj. Pyramídy sa budovali po stupňoch. Najprv sa vyrovnalo stavenisko, potom zememerač zistil orientáciu podľa hviezd, vytýčil polohu štvorcovej základne tak, aby jednotlivé zo štyroch strán smerovali na sever, juh, východ a západ. Len čo boli položene základy, vybudoval sa val slúžiaci na vyťahovanie kamenných blokov, ktoré sa rezali vo vzdialených kameňolomoch a preplavovali cez Níl. Nakoniec pyramídu obložili bielym vápencom, ktorý sa nám dodnes nezachoval. Najväčšia a najpôsobivejšia z pyramíd je Veľká Chufevová pyramída v Gýze. Dokončili ju roku 2500 pred n.l. pre kráľa Chufeva. Podľa gréckeho dejepisca Herodota ju stavalo 100 tisíc robotníkov, ktorí na nej pracovali 30 rokov, vždy tri mesiace v roku. Veľká pyramída sa dvíha do výšky skoro 137 metrov ( pôvodne bola vyššia ešte o 9 metrov ) a každá jej strana pri základni meria 230,36 metrov. Pyramída bola postavená asi z 2,3 milióna kamenných kvádrov, každý z nich vážil okolo 2300kg. Pritisnuté boli na úpätí Veľkej pyramídy tri ďalšie menšie. V nich boli pochované hlavné manželky faraóna Chufeva ( gr. Cheopsa)
Pohreb faraóna Chufeva sa konal asi v roku 2528 pred n. l. Najprv sa mumifikovalo telo, lebo bez neho nemal zosnulý šancu na večný život. Potom nasledoval vlastný pohrebný obrad - pochovávanie v pohrebnej komore. Telo mŕtveho kráľa nebolo uložené do komory, ktorá bola na to pôvodne určená, pretože sa v nej (asi) zrútil strop ešte počas prípravných prác.
Pred 2000 rokmi grécky spisovateľ nazývaný Antipater zo Sidonu zostavil zoznam stavieb, ktoré vo svojom čase považoval za najväčšie a najhonosnejšie. Tie sa neskôr stali všeobecne známe ako Sedem divov sveta. Nikto presne nevie, prečo Antipater ten zoznam urobil. Možno to bolo zamýšľané ako prvý turistický sprievodca po krajinách východného stredomoria. Počet divov bol pokladaný za významný. Od najstarších čias sa číslo 7 považovalo za posvätné a často sa spájalo vo folklóre a náboženstve so zvláštnymi alebo mystickými udalosťami. Samozrejme, v priebehu stáročí sa niektoré z divov sveta zrútili a rozpadli sa na ruiny, takže neskorší spisovatelia zostavovali svoje vlastné zoznamy iných veľkolepých pamiatok a divov. Čo však odlišuje všetky "divy" od ostatných stavieb v celej histórii, či už starých, alebo moderných, je to, čím ohromujú - buď ich obrovská velkosť, pozoruhodný spôsob, akým boli postavené, alebo jednoducho ich vynikajúca krása. Vždy však majú jednu spoločnú črtu, a tou je ich nezničiteľná schopnosť pôsobiť na ľudí ako div.
1. div - Pyramídy:
Blízko brehov rieky Níl sa vysoko nad púšťou týčia slávne egyptské pyramídy. Vybudovali ich Egypťania Starej a Strednej ríše skoro pred 5000 rokmi. Sú najstaršími zo starodávnych siedmych divov sveta a jediné zostali stáť do dnešných dní. Pyramídy sa budovali ako hrobky pre kráľov. Všetko, čo by mohli potrebovať v nasledujúcom živote, pochovávali s nimi, vrátane mnohých vzácnych osobných predmetov a pokladov. V pohrebných komorách pyramíd archeológovia objavili klenoty, potraviny, nábytok a hudobné nástroje a loveckú výstroj. Tri najznámejšie sú v Gíze neďaleko Mennoferu, a to Chufevova, Chafreova a Menkaureova, ktoré stráži monumentálna sfinga. Pyramídy postavili pre faraónov 4. dynastie. Neďaleko hrobiek kráľov ukrývajú menšie pyramídy sarkofágy kráľovien. V Hornom a Dolnom egypte možno narátať do šesťdesiat pyramíd. Na prepravu miliónov ton kameňa, ktorý bolo treba nalámať v lomoch a potom premiestniť na stavenisko, sa organizovali celé výpravy. Faraóni na prostriedkoch nešetrili. Ich hrobky museli byť predsa nezničiteľné a neprístupné. Chufevova pyramída bola 147 metrov vysoká, bočný rozmer bol 227 metrov.
2. div - Visuté záhrady v Babylone:
Ani jeden zo siedmych divov sveta nerozohňoval ľudskú obrazotvornosť natoľko ako visuté záhrady v Babylone.Neopísal ich nijaký spisovateľ žijúci v tej dobe, ale povesti o nich sa ústne rozšírili do celého sveta a stali sa legendou o pozemskom raji uprostred púšte. Jeden rímsky spisovateľ navštívil záhrady dávno po páde Babylonu a našiel ich ešte zachované. Opísal ich ako sériu arkádových terás, postavených na spôsob pyramídy jednu nad druhou, ktoré obkolesovali 7,6m hrubé valy. Každá terasa obsahovala toľko zeme, aby tam mohli rásť stromy. Babylonský kňaz Berossos rozpráva, že Nabukadnezar dal zriadiť záhrady na terase paláca, aby manželke Amytis pripomínali hory a rastlinstvo Perzie, vlasti, kde strávila detstvo. Pravdepodobne tieto záhrady objavil Koldewey v severovýchodnom rohu paláca. Postavili ich na stupňovitých terasách položených na hrubej klenbe. Voda na zavlažovanie rastlín sa dopravovala čerpacími zariadeniami.
3. div - Diova socha:
Roku 443 pred. n. l. grécky sochár Feidias dokončil v Olympii nádhernú sochu Dia, hlavného boha Grékov. Socha bola umiestnená v chráme postavenom špeciálne pre ňu a už čoskoro po vzniku ju pokladali za jeden z divov sveta. Pre Grékov bola symbolom dokonalosti. Každý rok prichádzali tisícky ľudí do svätyne v Olympii zložiť hold Diovi. Socha zaberala celú šírku chrámovej lode. Dobový spisovateľ napísal, že bola vysoká 12 metrov, a keby sa mohla postaviť, hlavou by zrútila strechu. Diova socha sedela na nádhernom tróne z cédrového dreva, vykladanom slonovinou, zlatom a drahými kameňmi. Socha stála v chráme po stáročia, ale svätyňa bola v rímskych časoch zanedbaná. Roku 394 n.l. sochu pravdepodobne odviezli do Konštantínopolu (Istanbul), kde ju, zdá sa, nakoniec zničil oheň.
4. div - Artemidin chrám:
Okolo roku 550 pred n.l., následne po dobytí gréckeho mesta Efezos na pobreží Malej Ázie, kráľ Kroisos z Lýdie vybudoval nádherný chrám zasvätený bohyni Artemis. Vnútri chrámu bola ukrytá svätyňa, v ktorej stála krásna socha bohyne, ozdobená drahokamami a vzácnymi kovmi. Chrám známy ako Artemision sa stal slávnym a priťahoval veriacich zo široka-ďaleka. Napriek tomu jednej noci roku 356 pred n.l. šialenec menom Herostrates chrám podpálil. Strecha sa prepadla, stĺpy sa zrútili a socha bohyne padla na zem. Keď potom o niekoľko rokov Efezos dobyl Alexander Macedónsky, rozhodol sa znovu vybudovať Artemidin chrám. Do roku 250 pred n.l bol chrám obnovený do pôvodnej nádhery a často bol oslavovaný ako jeden zo siedmych divov sveta. Alexander Veľký nikdy nevidel splnenie svojho sna, pretože obyvatelia Efezu potrebovali na znovupostavenie Artemidinho chrámu 120 rokov.
5. div - Mauzóleum v Halikarnasse:
Kráľ Mausolos II.vládol v Kárii, časti dnešného Turecka, v 4. storočí pred n.l. Bol to ctižiadostivý panovník a napádal mnohé susedné mestá a štáty. Za peniaze z koristi vybudoval nové hlavné mesto Halikarnassos. Ku koncu svojho života sa kráľ Mausolos rozhodol postaviť si hrobku ako symbol moci. Chcel, aby to bola najkrajšia hrobka, akú kto kedy videl, preto nešetril výdavkami. Dokončená hrobka bola tak veľkolepá, že ju pomenoval po Mausolovi-mauzóleum. Mauzóleum pretrvalo stáročia, ale nakoniec sa rozpadlo na ruiny. Roku 1581 kamene z ruín rozobrali a použili ich na výstavbu pevnosti.
6. div - Rodský kolos:
V starej mytológii bol ostrov Rodos, ležiaci neďaleko tureckého pobrežia, ostrovom boha slnka Hélia. Po úspešnom ubránení sa invázii roku 304 pred n.l. obyvatelia Rodosu vybudovali v hlavnom rodskom prístave Lindos obrovskú sochu Hélia ako výraz vďaky bohu za jeho pomoc. Nikto presne nevie, kde socha stála a ako vyzerala. Niektorí veria, že stála rozkročená pri vstupe do prístavu, takže lode preplávali popod jej nohy. Viac pravdepodobné však je, že socha stála na kraji mesta, obrátená tvárou k prístavu. Sochu nazvali kolosom pre jej obrovskú veľkosť. Dvíhala sa do výšky 37 m, čiže dvadsaťkrát prevyšovala výšku človeka, a bolo ju možné vidieť od mora už zďaleka. Už 66 rokov po dokončení sa Kolos pri silnom zemetrasení rozbil a zrútil do mora.
7. div - Faros v Alexandrii:
Roku 279 pred n.l., po 20 rokoch práce, bol dokončený maják v Alexandrii a hneď bol vyhlásený za jeden z divov sveta. Bol to jeden z prvých veľkých majákov, ktoré boli kedy postavené, a bol vybudovaný tak dôkladne, že stál vyše 1000 rokov a vydržal viacero zemetrasení. Maják dostal meno podľa ostrova Faros, na ktorom stál. V mnohých jazykoch sveta dnes "pharos" znamená "maják". Ostrov ležal pred prístavom Alexandria a s pevninou bol spojený hrádzou. Dobrú predstavu o tom, ako maják vyzeral, máme zo zobrazení na rímskych minciach a z opisu spisovateľov tých čias. Faros sa dvíhal do výšky 122 m a lode na mori ho mohli vidieť už z diaľky mnohých míľ. Roku 796 bol maják vážne poškodený pri zemetrasení a neskôr sa z jeho zvyškov postavila pevnosť.
Slovania
(od Veľkej Moravy po Uhorsko)
PRÍCHOD SLOVANOV NA NAŠE ÚZEMIE
Slovania, ich spôsob života a spoločenské zriadenie
Slovanské kmene pôvodne sídlili na sever od Karpát, na východ od rieky Odry a Visly a na západ od Dnepra. Na severe tento priestor ohraničovali Pripjaťské močiare. Z tejto pravlasti sa Slovania rozptýlili na všetky strany. Už koncom 4. storočia časť Slovanov spolu s Gótmi prekročila dolný Dunaj a zastavila sa na hraniciach Byzantskej ríše. V tom čase prvé vlny Slovanov zasiahli východné Slovensko. Južné a západné Slovensko osídlili skupiny prichádzajúce z východu a juhovýchodu cez maďarskú nížinu. Prenikli do nej cez Karpatské priesmyky povodím Tisy. Priamo zo severu spoza Karpát prišli už skôr tí Slovania, ktorí osídlili severné Slovensko. Ďalšie slovanské kmene prichádzali cez Moravskú bránu na územie Moravy a Čiech a cez Sliezsko na územie dnešného východného Nemecka, až dosiahli rieku Labe. Na juhozápade dosiahli predhoria Álp a priestor dolného Rakúska.
Antickí spisovatelia poznali Slovanov pod pojmom Venedi – Vinidi. Názvom Anti označovali východných Slovanov. Slovania prišli na územie, ktoré na severe a severozápade obývalo obyvateľstvo tzv. púchovskej kultúry a zvyšky germánskych kmeňov.
V polovici 6. storočia vtrhli do Podunajskej nížiny bojovní kočovníci Avari. Strediskom ich náčelníka – kagana Bajana bolo okolie dnešného Debrecína. Severnými susedmi Avarov boli naddunajskí Slovania, ktorí bránili Avarom prenikanie severnejšie do údolí slovenských riek. Pobyt Avarov na našom území je dokumentovaný predovšetkým slovensko-avarskými pohrebiskami s hrobmi avarských bojovníkov i slovanských roľníkov. Tých Avari využívali v bojoch proti okolitým národom a pri útoku proti nepriateľovi ich stavali do dvojitých šíkov (befulci).
Základnú spoločenskú jednotku starých Slovanov tvorili rody a kmene. Na čele kmeňa stáli náčelníci, ktorých volili staršinovia rodov, prípadne ľudové zhromaždenie dospelých mužských príslušníkov kmeňa – veča. Rodiny boli monogamné. Starí Slovania boli roľníci a pastieri. Budovali si nechránené osady, ktoré pozostávali z niekoľkých príbytkov a hospodárskych stavieb. Príbytky mali jeden priestor, čiastočne vhĺbený do zeme. Pestovali všetky druhy obilnín, strukoviny, olejnaté rastliny, ovocie, zeleninu, chovali ošípané, hydinu, ovce, kozy, rožný dobytok a kone. Živili sa aj lovom rýb, poľovníctvom, pri ktorom okrem potravy získavali kožušiny, a lesným včelárstvom (brtníctvom).Poľnohospodárstvo bolo extenzívne, pravdepodobne cyklické, čo znamenalo, že polia striedavo obrábali a striedavo nechali ležať úhorom – tzv. dvojpoľný systém. Svedčí to o pomerne riedkom osídlení. Pôda sa obrábala dreveným a neskôr železným radlom. Pracovné nástroje si zhotovovali z dreva a železa. Zachované nástroje i výrobky svedčia o tom, že Slovania mali vyspelé kováčstvo, tesárstvo i hrnčiarstvo. Keramiku modelovali ručne, pretože ešte nepoznali hrnčiarsky kruh. V neskoršom období ju zdobili vlnovkami. Táto keramika dostala názov pražský typ podľa prvého známeho náleziska. Od konca 5. a začiatku 6. storočia bola rozšírená od Ukrajiny až po stredné Nemecko a od Bulharska, Grécka, Malej Ázie až po južné Poľsko. Zasahovala do dolného Rakúska, na juhovýchodnú Moravu a na západné Slovensko.
Prvé štátne útvary západných Slovanov
Bulharský štát
Vyvinul sa koncom 7. storočia spojením slovanského kmeňového zväzu s turkotatárskymi kočovnými Bulharmi.
Medzi najvýznamnejších panovníkov patrí chán Krum. Mier s Byzantskou ríšou mu umožnil zaútočiť na Avarov (805), oslabených po neúspechoch vo vojne s Karolom Veľkým. Jeho víťazstvo znamenalo definitívny koniec avarského štátu. Hranice Bulharska sa posunuli až k Tise, Karpatom a Dnestru. Vďaka Krumovej expanzívnej politike sa Bulharsko stalo jedným z najmocnejších štátov vtedajšej Európy. Chán Boris (852 – 889) bol prvým bulharským panovníkom, ktorý sa zriekol polyteistického náboženstva svojich predkov a začal v krajine presadzovať kresťanstvo. V roku 865 sa nechal pokrstiť a prijal meno Michal. Najväčší rozmach dosiahol bulharský štát za vlády Simeona (893 – 927). Roku 917 sa Simeon vyhlásil za „cára Bulharov Romejov“. Najvyššieho duchovného správcu bulharskej cirkvi vyhlásil za nezávislého od konštantínopolského patriarchu. Žiaci Cyrila a Metoda Kliment a Naum priniesli z Veľkej Moravy slovanské písmo hlaholiku, ktorú zdokonalili (cyrilika) a sprístupnili svojim následovníkom. V roku 894 sa cyrilika stala oficiálnym štátnym jazykom. Z Bulharska sa slovanská vzdelanosť a liturgický jazyk šírili do ďalších krajín – Srbska, Bosny a do Kyjevskej Rusi. Po smrti cára Simeona v roku 927 nastáva postupné oslabovanie Bulharska. Dostáva sa pod silný tlak Byzantskej ríše a Kyjevskej Rusi. Nakoniec byzantský cisár Basileos II. Bulharobijca v roku 1018 definitívne porazil Bulharsko, ktoré sa na 170 rokov stalo súčasťou Byzantskej ríše.
Kyjevská Rus
Na prastarej obchodnej ceste zo Škandinávie k Čiernemu moru a do Konštantínopola ležali dve významné obchodné strediská: Kyjev a Novgorod.Touto obchodnou cestou prenikali družiny normanskych kupcov a bojovníkov, ktorí hľadali odbyt svojho tovaru alebo vojenskú službu v Konštantínopole. Byzantínci im hovorili „Varagnoi“, Slovania „Variagovia“. Jednu takúto skupinu Variagov viedol knieža Rurik. Pred rokom 830 sa mu podarilo zmocniť sa Novgorodu. Časť Rurikovej družiny sa od neho odtrhla a zmocnila sa Kyjeva (850). V Kyjeve a Novgorode Varuagovia založili osobitné kniežatstvá. Okolo roku 882 novgorodský knieža Oleg ovládol aj Kyjeva neskôr tam presunul ťažisko svojej moci. Roku 988 prijal vtedajší kyjevský knieža Vladimír kresťanstvo z Byzantskej ríše. Ruská cirkev dostala samostatnú organizáciu s vlastnou hlavou – metropolitom, so sídlom v Kyjeve. Najväčšiu moc dosiahla Kyjevská Rus za panovania kniežaťa Jaroslava Múdreho (1019 – 1054). Podporoval kresťanstvo a dal zostaviť zbierku obyčajového práva – Ruská pravda. Po smrti Vladimíra Monomacha sa Kyjevská Rus stala zväzkom malých kniežatstiev, ktoré boli iba voľne podriadené veľkému kniežaťu so sídlom vo Vladimíre nad Kľazmou (od 1169). Nájazd Mongolov vroku 1240 zapríčinil rozpad staroruského štátu.
Moskovské veľkokniežatstvo
Jeho história sa začala, keď vládca Ivan I. Kalita dosiahol od Zlatej Hordy, že veľkokniežací vladimírsko – suzdaľský stolec zostal natrvalo v Moskve. Získal tiež právo vyberať pre Mongolov dane od ostatných ruských kniežat. Do Moskvy sa presídlil aj najvyšší hodnostár ruskej cirkvi (metropolita). V druhej polovici 14. storočia začalo Moskovské Veľkokniežatstvo proti Mongolom otvorene bojovať. Veľkoknieža Dimitrij Donský ich porazil v roku 1380 v bitke na Kulikovom poli pri brehoch Donu. Oslobodzovanie Ruska spod mongolského jarma dokončil až Ivan III. (1462-1505). Najprv sa mu podarilo pripojiť Moskovskému veľkokniežatstvu územia ďalších veľkokniežatstiev, predovšetkým bohaté Novgorodské a Tverské kniežatstvo. Roku 1480 odmietol platiť dane Zlatej Horde. Na týchto základoch začal budovať jednotný ruský štát. Prvým ruským panovníkom, ktorý sa dal korunovať za cára, bol Ivan IV. Hrozný (1553-1548). Vyjadril tým nárok na zvrchovanú moc. Nadväzoval kontakty s vyspelou Európou a pozýval do Ruska cudzích odborníkov. V Moskve založil prvú kníhtlačiareň. Poľský štát
Zjednocovací proces poľských kmeňov sa začal už v 9. storočí. Poľských Slovanov tvorili kmene, z ktorých najdôležitejšími boli Poľania, Pomorania, Vislania, Mazoviania, Kujavania a Slezania. Čoskoro nadobudli prevahu kniežatstvá Vislanov a Poľanov. Od Poľanov získali Poliaci a poľský štát svoje meno. Prvým historicky doloženým poľským panovníkom bol Mešek I. (962-992) z rodu Piastovcov.Mešek položil základy poľského štátu. Jeho syna nástupca Boleslav Chrabrý (992-1025) viedol úspešnú expanzívnu politiku, a tak v prvej štvrtine 11. storočia bolo Poľsko najväčším štátnym útvarom strednej Európy. Boleslav ovládol veľkú časť Čiech, takmer celé územie dnešného Slovenska a na istý čas sa mu podarilo dobyť Kyjev. Nakoniec však bol nútený podpísať tzv. Budínsky mier, ktorým sa vzdal väčšiny svojich územných ziskov v Čechách a Uhorsku.
Boleslavovi sa podarilo vybudovať efektívnu štátnu správu, štátne úrady. Základom správnej organizácie bola tzv. hradská sústava, ktorá sa opierala o kráľovské hrady. Hrad bol správnym strediskom určitého územia. Na hrade sídlil správca územia, ktorého menoval kráľ.
Vyvrcholením úspešnej vlády Boleslava Chrabrého bolo získanie kráľovskej koruny (1024 alebo 1025). Sídlom poľských kráľov sa stal Krakov. Jeho nástupcom sa však nepodarilo kráľovskú korunu udržať. Břetislav I. odtrhol od Poľska Sliezsko a pričlenil ho späť k Čechám. Hlboký vnútorný úpadok Poľska trval do polovice 14. storočia. Až poslední Piastovci, najmä Kazimír Veľký, vybudovali z Poľska opäť jednotný štát s centrálnou mocou.
Samova ríša
V 6. a 7. storočí trpeli slovanské kmene sídliace na našom území nájazdmi Avarov. Príslušníci tohto kočovného kmeňa prepadávali osady, rabovali, plienili. Keď vypukla vojna medzi Avarmi a Byzantskou ríšou, Slovania využili príležitosť a povstali proti svojim utláčateľom. Do bojov na strane našich prapredkov sa zapojil aj franský kupec Samo so svojou družinou. Samo sa
narodil okolo roku 600 a pochádzal z oblasti dnešného Paríža. Jeden z prameňov tvrdí, že bol keltského pôvodu, iný tvrdí, že pôvodom bol Slovan. S početnou obchodnou karavánou, ktorá bola skôr húfom vojakov, dodával Slovanom zbrane a potom aj bojoval po ich boku. Prejavil sa ako udatný vojak. Vo Fredegarovej kronike sa píše: „Preukázal takú veľkú schopnosť proti Avarom, že to vzbudilo obdiv a nesmierny počet ich padol pod slovanským mečom“. Tento prvý známy panovník na našom území vládol 35 rokov a vybojoval veľa víťazných bitiek proti Avarom i proti Frankom. Pamätná je bitka proti franskému kráľovi Dagobertovi I. pri Vogastisburgu roku 631, teda asi 11 rokov od založenia Samovej ríše, keď sa po trojdňovej bitke nepriateľské vojsko dalo na bezhlavý útek. Samo mal asi 12 žien a 37 detí, čo svedčí o jeho náklonnosti k pohanstvu. Umrel roku 658. Po jeho smrti sa ríša rozpadla. Môžeme teda tvrdiť, že Samova ríša bola len nadkmeňovým zväzom spájaná silnou osobnosťou panovníka.Pravdepodobne zahŕňala juhozápadné a južné Slovensko, časti dnešného Maďarska, Rakúska, južnej Moravy, Čiech a zrejme aj časť Bavorska. Napriek krátkej existencii to bola obrovská ríša. Jej centrom boli s najväčšou pravdepodobnosťou nížiny v povodí dolného toku Moravy a stredného Dunaja.
Slováci po zániku Veľkej Moravy
Maďarské kmene obsadili celé územie Dunajskej kotliny. Centrálnu polohu zaujal kmeň Maďarov na čele s kniežaťom Arpádom, ktorý viedol hlavné boje so Slovienmi i Bavormi na prelome 9. a 10. storočia. Po Arpádovej smrti v roku 907 sa upevnilo postavenie jednotlivých kmeňových náčelníkov, ktorí vládli samostatne. Až okolo roku 970 sa ústredným kniežaťom stal Gejza. Podarilo sa mu obmedziť moc kmeňových náčelníkov a budovať centralizovaný štát.
Po zničení VM Maďari podnikali časté koristnícke výpravy do okolitých krajín, čo ukončila až bitka na rieke Lech pri Augsburgu roku 955, kde Maďarov porazil nemecký cisár Oto I. s podporou českých vojsk. Maďari touto porážkou museli prejsť na usadlý spôsob života – pastierstvo, roľníctvo.
Príchod starých Maďarov do Dunajskej kotliny narušili pôvodne súvislé slovienske osídlenie medzi Dunajom, Tisou, v Zadunajsku a na Slovensku. Obyvatelia Slovenska stratili bezprostredný kontakt s južnými Slovanmi i Moravanmi, ktorí sa stali súčasťou českého štátu. Najneskôr od začiatku 10. storočia už môžeme hovoriť o Slovákoch, a nie o Slovienoch, ktorí v predchádzajúcom období predstavovali etnicky i jazykovo oveľa širšie územie ako vlastní obyvatelia Slovenska – Slováci.
V druhej polovici 10. storočia sa v Zadunajsku koncentrovala moc v rukách kniežaťa Gejzu pochádzajúceho rodu Arpádovcov. Okolo roku 970 si podrobil ostatných kmeňových náčelníkov za pomoci nemeckých rytierov i domácich slovenských veľmožov, ktorí sa k nemu pridali. Sobášom s dcérou sedmohradského kniežaťa si podmanil aj Sedmohradsko. V Nitriansku dosadil svojho mladšieho brata Michala, po jeho násilnej smrti dal nitriansky údel synovi Štefanovi (995). Gejza pozval do Uhorska bavorských misionárov, aby tu šírili kresťanstvo. Pôsobil tu aj prvý pražský biskup Vojtech. Bavorskí misionári pokrstili Gejzu i jeho syna Vajka, ktorý prijal meno Štefan. Po Gejzovej smrti roku 997 sa Štefan stal veľkokniežaťom. S podporou cisára Otta III. a pápeža Silvestra II. sa Štefan v roku 1000 stal prvým uhorským kráľom. Začiatkom 11. storočia poľský panovník Boleslav Chrabrý obsadil Slovensko až po Dunaj. Roku 1018 sa dohodol so Štefanom I. a vzdal sa nárokov na slovenské územie. Odvtedy až do roku 1918 patrilo Slovensko do Uhorského kráľovstva.
Štefan I. (1000 – 1038) bol horlivým christianizátorom.Zriaďoval fary a biskupstvá. Udelil majetky benediktínskemu kláštoru na Zobore. Zriadil arcibiskupstvo v Ostrihome, ktoré nadväzovalo na starú cirkevnú organizáciu z čias Veľkej Moravy. Krajinu rozdelil na župy, ktorých centrami boli hrady vybudované na starších veľkomoravských hradiskách (Blava, Nitra...). Na čele žúp – komitátov stáli župani menovaní kráľom. Niektoré župy sa členili na menšie správne jednotky – hradské obvody, ktorých počiatky siahajú do veľkomoravských čias.
Po Štefanovej smrti(1038) sa rozpútali nástupnícke boje, do ktorých zasahovali nemeckí panovníci Henrich III. a Henrich IV., ktorí v polovici 11. storočia podnikli niekoľko výprav do Uhorska. Podporovali tých uchádzačov o uhorský trón, ktorí boli ochotní uznať vazalský vzťah a podriadiť Uhorsko Rímskonemeckej ríši. Proti nim stáli stúpenci nezávislosti Uhorska od tejto ríše. Kráľ Ondrej I. udelil mladšiemu bratovi Belovi v roku 1048 vojvodský titul a zriadil Nitrianske údelné vojvodstvo. Patrilo sem celé Nitriansko, stolice na východnom Slovensku a v Biharsku, spolu 15 žúp – komitátov, čo bola tretina kráľovstva. Belo mal značne nezávislé postavenie, razil vlastné mince s vyšším obsahom striebra ako kráľovské, mal vlastné vojsko a robil samostatnú politiku. Nadviazal aj styky s Byzantskou ríšou. Podobné postavenie mali aj ďalší nitrianski vojvodovia Gejza a Ladislav, ktorí sa neskôr stali kráľmi. Ladislava I. za jeho zásluhy o cirkev vyhlásili za svätého.
Ladislavov nástupca Koloman (1095 – 1116) sa snažil obmedziť právomoci nitrianskych vojvodov. Roku 1105 odňal Nitrianske vojvodstvo mladšiemu bratovi Álmošovi, atak zanikla táto inštitúcia ako samostatný údel mladších príslušníkov arpádovského rodu. Nitrianske vojvodstvo od počiatku slúžilo ako nárazníkové územie proti vpádom zo severu a západu, podobne ako pohraničné marky u Frankov a v Rímskonemeckej ríši. V 10. storočí a v prvej polovici 11. storočia nebolo súčasťou Nitrianskeho vojvodstva celé územie Slovenska. Maďarskí náčelníci a potom králi ho len postupne dobýjali. Obsadzovanie Slovenska sa skončilo za Ladislava I. na konci 11. storočia. V priebehu 12. storočia Uhorské kráľovstvo rozširovalo svoje územie na juhu, čím ohrozilo záujmy Byzantskej ríše a Benátskej republiky. Súčasne prebiehali zápasy o trón medzi príslušníkmi arpádovského rodu. Tieto zápasy sa skončili nastúpením kráľa Bela III. (1173- 1196), ktorý robil úspešnú domácu i zahraničnú politiku.Napriek spojenectvu s Byzantskou ríšou vydobyl od nej územia v Srbsku i Bulharsku, dalmátske mestá prinútil uznať uhorskú zvrchovanosť a dočasne okupoval aj Haličske kniežatstvo. Udržiaval dobré styky s pápežskou kúriou. Západ Ondreja II. so šľachtou
Začiatok 13. storočia bol poznamenaný vzájomnými roztržkami medzi synmi Bela III. Imrichom a Ondrejom, ktoré sa skončili nástupom Ondreja II. na uhorský trón (1205-1235). Ondrej viedol expanzívnu zahraničnú politiku, čím značne vyčerpával kráľovskú pokladnicu. To vyvolalo odpor šľachty a cirkvi. Všeobecná nespokojnosť šľachty s politikou kráľa vyvrcholila v roku 1222, čo donútilo Ondreja II. vydať Zlatú bulu v prospech nižšej šľachty (zemanov). Šľachta nemusela bojovať za hranicami, iba pri obrane krajiny. Ak kráľ podnikol zahraničnú výpravu, ktorá trvala viac ako tri mesiace, musel šľachticom platiť žold. Nesmel darovať celé komitáty ani udeľovať majetky cudzincom. Izmaelitov a Židov nesmel ustanoviť do funkcií županov mincových a soľných komôr, nemohli byť vyberačmi daní, ani byť povýšení do šľachtického stavu. Ak by kráľ nedodržiaval ustanovenia Zlatej buly, šľachta mala právo odporu (ius resistendi). V tom istom roku kráľ vydal výsady v prospech cirkvi, ktoré oslobodili duchovenstvo od platenia daní a vyňali ho z kompetencie svetských súdov. Neplatenie daní a právo odporu boli výsady, o ktoré sa uhorská šľachta opierala až do zrušenia feudálnych privilégií roku 1848.
Ani vydanie Zlatej buly neodstránilo rozpory medzi kráľom a šľachtou. Kráľovič Belo ešte za života svojho otca sa snažil prinavrátiť rozdané kráľovské majetky do rúk kráľovskej komory. V tejto politike pokračoval aj ako kráľ. Belo IV. (1235-11270) sa ocitol vo veľmi ťažkom postavení, keď v roku 1241 Uhorsko napadli Tatári, ktorí po víťazstvách nad spojenými vojskami ruských kniežat a Polovcov prenikli do strednej Európy.
Tatársky vpád a jeho dôsledky
Šľachta nejavila veľkú ochotu bojovať a Belo postavil proti Tatárom slabé vojsko, ktoré podľahlo v bitke na rieke Slanej (apríl 1241). Kráľ sa zachránil útekom cez Gemer, Nitru a Bratislavu do Rakúska a odtiaľ na dalmátske ostrovy. Koncom apríla 1241 druhý prúd Tatárov vtrhol cez Moravu a plienil najmä juhozápadné Slovensko. V januári 1242 Tatári prekročili zamrznutý Dunaj pri Ostrihome a spojili sa s vojskami, ktoré sa pohybovali v Dunajskej nížine. Ubránili sa iba opevnené hrady, ako BA, Nitra, Komárno, Fiľakovo a Abovský Novohrad. V lete 1242 Tatári dostali správu o smrti veľkého chána Ogotaja. Keďže nástupníctvo si nárokoval aj chán Batu, ktorý velil tatárskym vojskám v Uhorsku, Tatári náhle odtiahli na východ. Zanechali za sebou zničenú a spálenú krajinu.Polia ostali neobrobené, a tak vypukol hladomor. Okrem toho západné Slovensko napadol rakúsky vojvoda Fridrich Babbenberský, padol však (1246) v bojoch proti uhorským vojskám. Nm vymrel rod Babenbergovcov. O rakúske dedičstvo sa začalo zaujímať tak Uhorsko, ako aj české kráľovstvo pod vedením silného panovníka Přemysla Otakara II.
Feudálna anarchia
Vláda Ladislava IV. Kumánskeho (1272-1290) bola poznačená bojmi mocenských skupín vysokej šľachty – oligarchov medzi sebou i proti kráľovi. Počas Ladislavovej nedospelosti vládla zaňho matka Alžbeta Kumánska pod jej vplyvom si mladý kráľ osvojil zvyky a spôsob života Kumánov. Za ich pomoci domáce vojská Tatárov vyhnali. No pri náhodnej potýčke v kumánskom tábore ho roku 1290 zavraždili. Posledný kráľ z arpádskeho rodu Ondrej III. (1290-1301) pochádzal z vedľajšej vetvy Arpádovcov a po Ladislavovej smrti prišiel z Benátok do Uhorska. Hoci mal snahu zastaviť celkový rozvrat krajiny, nepodarilo sa mu to. Feudálna anarchia na konci 13. storočia dosahovala vrchol. Veľkí feudáli si vytvárali bojové družiny zložené zo strednej a nižšej šľachty.
Ondrej III. hľadal oporu v nižšej šľachte. Tá sa v priebehu 13. storočia sformovala z kráľovských služobníkov viazaných vojenskými povinnosťami ku kráľovským hradom (jobagióni), slobodných obyvateľov a bojovníkov, ktorí získali zásluhy v kráľovskom vojsku a boli povýšení do zemianskeho stavu aj s udelením menších pozemkových majetkov. Stredná a nižšia šľachta získala už v roku 1267 právo vysielať na snemy 3-4 zástupcov z každej stolice. Na konci storočia kráľ nariadil, aby si šľachta v stoliciach spomedzi seba volila štyroch sudcov – slúžnych, ktorí sa stali predstaviteľmi stoličnej správy nielen v súdnej, ale aj administratívnej oblasti. Na konci 13. storočia sa začala pretvárať kráľovská župa – komitát na šľachtickú stolicu. Na čele stolice stál župan menovaný kráľom. Podžupana a slúžnych si volila šľachta na stoličných zhromaždeniach (generálnych kongregáciách).
S pomocou Matúša Čáka a ďalších šľachticov sa Ondrejovi III. podarilo vyhnať Rakúšanov zo západného Slovenska, ktoré predtým vrátane Bratislavy obsadili. Keď Bratislavu v decembri 1291 vrátili Uhorsku, Ondrej III. jej udelil mestské privilégium. Nemohol dokončiť konsolidáciu Uhorska, pretože v januári 1301 neočakávane zomrel (pravdepodobne bol otrávený). Ním vymrel rod Arpádovcov a začali sa boje o uhorské kráľovstvo.
Veľkomoravská ríša
Úvod
Začiatkom 9.
storočia, po zvrhnutí nadvlády Avarov, v oblasti riek Moravy a Dyje sa utvorilo moravské a v nížine medzi Matrou a Malými Karpatmi nitrianske kniežatstvo. V moravskom kniežatstve vládol kniežací rod Mojmírovcov, v nitrianskom knieža Pribina. Tieto kniežatstvá sa stali základom prvého západoslovenského štátneho útvaru, ktorý byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos nazval Veľkou Moravou.
Okolo roku 830 prijalo moravské aj nitrianske kniežatstvo kresťanstvo. V Nitre bol tiež postavený najstarší písomne doložený kostol. Roku 833 obsadil nitrianske kniežatstvo moravský knieža Mojmír a tým položil základy Veľkej Moravy. Knieža Pribina našiel útočište u východofranského kráľa Ľudovíta Nemca, od ktorého dostal Zadunajské kniežatstvo. Knieža Mojmír I. sa usiloval odstrániť nadvládu Franskej ríše. Preto v roku 846 vtrhol kráľ Ľudovít Nemec na Moravu, zosadil knieža Mojmíra I. a dosadil jeho synovca Rastislava.
Počiatky Rastislavovej vlády
Po nastúpení na moravský kniežací stolec Rastislav spočiatku udržiaval dobré vzťahy s Východofranskou ríšou. Budoval systém opevnených hradísk, ktoré v prípade franského útoku mali slúžiť obyvateľom ako útočisko. Na Morave nachádzali azyl utečenci z Východofranskej ríše. Keď Rastislav podporil odboj markgrófa Ratboda proti kráľovi Ľudovítovi Nemcovi, Ľudovít zaútočil (855) proti Veľkej Morave. Rastislav sa tomuto útoku ubránil. Neskôr podporoval odboj Ľudovítovho syna Karolmana proti otcovi. Rastislav využil svoje spojenectvo s Karolmanom nato, aby zaútočil aj proti Pribinovi, ktorý obhajoval záujmy Ľudovíta Nemca. Rastislavove vojská vpadli na územie Blatenského kniežatstva. Pribina v roku 861 v boji s Moravanmi zahynul. Jeho nástupcom sa stal syn Koceľ, ktorý sa vyhýbal konfliktom s veľkomoravskými panovníkmi. Boje s Východofranskou ríšou však pokračovali.
Misia Konštantína a Metoda
Na územie Pribinovho i Mojmírovho kniežatstva už dávnejšie prichádzali misionári z Franskej ríše (najmä zo salzburskej a pasovskej diecézy), aby tu šírili kresťanstvo. Ďalší misionári prichádzali z Istrie v severnej Dalmácii a zo severného Talianska. Svedčia o tom slová Rastislavovho posolstva byzantskému cisárovi Michalovi III.: „...a prišli k nám kresťanskí učitelia mnohí z Vlách i Grécka a z Nemiec a učia nás rozlične...“
Rastislav si uvedomoval, že prijatím kresťanstva z nemeckých oblastí bude jeho ríša závislejšia od východofranských panovníkov, a preto požiadal pápeža Mikuláša I. o vyslanie vierozvestov ovládajúcich slovanský jazyk. Pápež však takýchto misionárov nemal a navyše nechcel narušiť práva juhonemeckej (salzburskej) cirkevnej provincie.Preto sa Rastislav v roku 862 obrátil na byzantského cisára Michala III., ktorý vyslal na Moravu dvoch učených bratov, Konštantín a Metoda.
Konštantín a Metod prišli na Moravu v lete 863. Hneď po príchode založili učilište na výchovu kňazov, na ktorom okrem teológie, hudby a gramatiky vyučovali aj hlaholiku a liturgiu v domácom jazyku. Predpokladá sa, že učilište bolo na Rastislavovom dvore alebo v jeho blízkosti (Mikulčice alebo Staré Město pri Uherskom Hradišti). Keďže Konštantín a Metod nemali vyššie cirkevné svätenie, nemohli vysvätiť svojich učeníkov za kňazov. Preto sa v polovici roku 867 vybrali do Ríma. Po ceste sa zastavili v Blatenskom kniežatstve u Koceľa. Ten pripojil k ich sprievodu ďalších 50 žiakov čakajúcich na vysvätenie.
Keď bratia prišli do Benátok, vo verejných dišputách obhajovali sloviensku liturgiu proti trojjazyčníkom.
V Benátkach sa zdržali asi tri mesiace. Je možné, že ešte uvažovali aj o ceste do Konštantínopola, ak by cesta do Ríma nebola úspešná. Tu ich zastihlo pozvanie pápeža Mikuláša I. Keďže medzitým zomrel, prijal ich nový pápež Hadrián II. Priniesli mu ostatky pápeža Klementa I. (92 – 101), ktoré objavili pri Chersone. Po preskúmaní bohoslužobných kníh napísaných v slovienskom jazyku ich pápež schválil symbolickým položením na oltár baziliky Santa Maria Maggiore na Vianoce 867.
Počas pobytu v Ríme Konštantín chorľavel. Vstúpil do gréckeho baziliánskeho kláštora, kde prijal meno Cyril a 14. februára 869 zomrel. Metoda a niekoľkých učeníkov vysvätili za kňazov. Metod sa vracal na Veľkú Moravu s poverením cirkevného učiteľa, ktoré bolo adresované Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Po príchode do Blatenského kniežatstva Koceľ Metoda presvedčil, aby sa vrátil do Ríma a získal od pápeža vyššie cirkevné svätenie a poverenie. Na prelome rokov 869 a 870 pápež Metóda vysvätil za biskupa a súčasne ho menoval arcibiskupom a pápežským legátom pre oblasť Panónie a Moravy. Na Veľkej Morave však prepukla vojna s Východofranskou ríšou. Po vzájomnom konflikte Svätopluk vydal Rastislava nepriateľom a sám upadol do zajatia. Metod o tom nevedel a pri návrate na Veľkú Moravu ho zajali vojaci bavorských biskupov a uvrhli do väzenia v Regensburgu.
Vnútorné boje na Veľkej Morave
Ľudovít Nemec v auguste 869 podnikol výpravu proti Veľkomoravskej ríši. Napriek rozsiahlemu plieneniu nechráneného vidieka nebola úspešná. Pramene hovoria o obliehaní najlepšie opevneného Rastislavovho hradu (pravdepodobne Devína). Druhý prúd franských vojsk podvedením Karolmana napadol územie Slovenska, ktoré bránil Svätopluk. Po uzavretí prímeria došlo k dohode Karolmana so Svätoplukom, čo Rastislav považoval za zradu. Chcel Svätopluka zajať.Ten však, naopak, zajal Rastislava a v máji 870 ho vydal Karolmanovi. Rastislava odvliekli do Regensburgu, kde ho súdili, oslepili a vo väzení aj zomrel. Bavori Svätoplukovi nedôverovali a takisto ho uvrhli do väzenia. Karolman obsadil Veľkú Moravu a za správcov vymenoval grófov Engelšalka a Viliama. Obyvateľstvo sa proti votrelcom vzbúrilo pod vedením kňaza Slavomíra, ktorý pochádzal z domácej mojmírovskej dynastie. V lete 871 Karolman znovu poslal vojsko na Veľkú Moravu na čele so Svätoplukom, ktorý sa medzitým očistil z podozrení. Svätopluk sa tajne dohodol so Slavomírom, prešiel na stranu povstalcov a v boji porazil bavorské vojsko, ktoré sám na Veľkú Moravu priviedol. V bitke padli aj Engelšalk a Viliam. Útoky Bavorov pokračovali ajv nasledujúcich rokoch, Svätopluk ich však odrazil. Napokon v roku 874 kráľ Ľudovít Nmec uzavrel so Svätoplukom vo Forcheime mier. Svätopluk sa síce zaviazal platiť ročný poplatok a zachovávať vazalský vzťah k Východofranskej ríši, tým však získal neutralitu. Využil ju na upevnenie vnútorného postavenia i na výboje do Potisia, Malopoľska a Sliezska.
Šírenie kresťanstva a kultúry na Veľkej Morave
Arcibiskup Metod sa na zákrok pápežskej kúrie dostal v roku 873 z bavorského väzenia. Ujal sa správy svojej diecézy. Metod sa takisto stal predstaveným nielen domácim , ale aj nemeckým kňazom, ktorí pôsobili na našom území. Z toho vznikali rôzne konflikty. Nemeckí kňazi obviňovali Metoda, že neučí pravoverne a očierňovali ho u pápežskej kúrie. Na pozvanie pápeža Metod odišiel do Ríma a tu obhájil liturgiu v domácom jazyku. Pápež Ján VIII. roku 880 vydal bulu Industriae tuae, v ktorej Svätopluka a jeho ľud vzal pod ochranu Svätej stolice, schválil liturgiu v jazyku Slovienov, na žiadosť Svätopluka vysvätil švábskeho mnícha Wichinga za nitrianskeho biskupa. Otom, že Svätopluk nebol stúpencom slovienskej liturgie, svedčí aj tá časť buly, kde pápež povoľuje Svätoplukovi liturgiu v latinskom jazyku, ak si to on a jeho dvor budú priať.
Úspechy pri šírení kresťanstva a kultúry na našom území dosiahlo učilište, ktoré založili Konštantín a Metod pri kniežacom dvore. Nemeckí kňazi na čele s Wichingom a za podpory Svätopluka útočili na Metoda a na domácich kňazov. Wiching krátko pred Metodovou smrťou odišiel do Ríma a dosiahol u pápeža Štefana V. zákaz slovienskej liturgie. Keďže medzitým Metod zomrel (885), Wiching sa po návrate z Ríma so súhlasom Svätopluka ujal vedenia moravskej cirkvi. Tých domácich kňazov, ktorí sa nechceli vzdať slovienskej liturgie, uväznili alebo vyhnali (886).
Bol medzi nimi aj Gorazd, ktorého si Metod vyhliadol za svojho nástupcu. Pápežská kúria ho však nepotvrdila. Metodovi učenci sa uchýlili do Bulharska a v kláštore pri jazere Ochrid pokračovali v rozvíjaní slovanského písomníctva v šírení kultúry. Časť z nich odišla do Čiech, do Chorvátska a Dalmácie.
Okrem Gorazda, Angelára a Nauma sa v prameňoch spomína Kliment, ktorý po smrti Metoda pravdepodobne spracoval jeho životopis ešte na Veľkej Morave. Mocenský rozmach Veľkej Moravy a jej pád
Obdobie mieru s Východofranskou ríšou Svätopluk využil na výboje do susedných slovanských území. V 70. – 80. rokoch obsadil Vislansko (územie Malopoľska okolo Krakova) a odňal územie na ľavom brehu rieky tisy Bulharom, zmocnil sa soľných baní v Sedmohradsku. Využil rozbroje medzi markgrófmi Východofranskej ríše a obsadil bývalé Pribinovo a Koceľovo kniežatstvo (833). Tieto výboje viedli k nepriateľstvu s Východofranskou ríšou. Pri dočasnom zmierení východofranský panovník Arnulf súhlasil s tým, aby Svätopluk pripojil k svojej ríši Čechy a územie Lužických Srbov (890). Ani to však neodstránilo napätie medzi Arnulfom a Svätoplukom. V tom čase Wiching opustil Svätopluka a prešiel na Arnulfov dvor (891). Roku 892 napadla Východofranská ríša Veľkú Moravu, pričom spojencami Arnulfa sa po prvý raz stali kočovné kmene Maďarov.
Ukázalo sa, že Veľkomoravskú ríšu pospolu udržiavala iba silná osobnosť panovníka. Okrajové, novopripojené územia sa po smrti Svätopluka(894) snažili odtrhnúť. Kniežatá českých kmeňov sa na sneme v Regensburgu (895) podriadili kráľovi Arnulfovi. To isté urobili o dva roky aj Lužickí Srbi. Najväčšiu hrozbu pre Veľkomoravskú ríšu znamenal vpád Maďarov do Podunajskej nížiny (896), ktorí pod tlakom Pečenehov opustili svoje sídla v okolí Dnestra. Od začiatku 10. storočia sústavne ohrozovali východnú časť Veľkomoravskej ríše, t. j. dnešné Slovensko. Na svojich výpravách prenikali aj na bavorské územie a do severného Talianska. Arnulf využíval vnútorné rozpory medzi bratmi Mojmírom II. a Svätoplukom II., ktoré vyústili do otvorených bojov. Bavorské vojská v roku 899 vyslobodili Svätopluka z Mojmírovho zajatia a odviedli ho do Bavorska.
Maďarské kmene pod vedením náčelníka Arpáda obsadili priestor Podunajskej nížiny (približne dnešného Maďarska), vyplienili Panóniu a svoje výpravy zamerali proti jadru Veľkomoravskej ríše i proti Bavorom. V bojoch s Maďarmi zahynul (pravdepodobne v rokoch 904 – 906) nitriansky knieža Svätopluk II.
O zániku Veľkomoravskej ríše nemáme žiadne priame údaje. V júli 907 v trojdňovej bitke neďaleko Bratislavy Maďari porazili bavorské vojská a na polstoročie zanikla Východná marka. O účasti veľkomoravských vojsk sa v tejto bitke nehovorí a historici predpokladajú, že v tom čase už na Veľkej Morave neexistovala centrálna moc, ktorá by mohla zasiahnuť do bojov. Údaj z roku 907 je zaujímavý aj tým, že sa tu prvý raz spomína Bratislava ako Brezalauspurc alebo Braslavespurch.
Rímska rýša
Rímska ríša
Na územie Apeninského polostrova prenikalo v posledných storočiach 2. tisícročia p. n. l. indoeurópske obyvateľstvo a jeho kmene celkove nazývané Italikovia. Usadzovali sa ako pastieri a roľníci najmä v strede polostrova. Na severozápad od nich sídlili Etruskovia (neboli indoeurópskeho pôvodu). Ich pôvod je dodnes neznámy. V tom období mali už vyspelú kultúru. Stavali opevnené mestá, ktoré tvorili federáciu. Na ich čele stáli králi, neskôr volení úradníci. Boli zruční remeselníci, hlavne kováči. Pôsobil na nich kultúrny vplyv Grékov, od ktorých prebrali písmo a náboženské predstavy. Odvodňovali pobrežné močiare, budovali stavby z kameňa aj z tehál, vybudovali kanalizáciu a vodovod, používali klenby a oblúky. Na začiatku 1. tis.p.n.l. prenikli do východnej časti z Balkánu Ilýri, v SV cípe Itálie sídlili Venéti. Od 8. storočia p.n.l. sa v južnej Itálii a na Sicílii usadzovali Gréci, kde založili mestá Syrakúzy, Gela a Neapol. V západnej časti Sicílie sídlili Feničania, ktorých osady sa stali opornými bodmi Kartága. Od 5. storočia p.n.l. prenikli do nížiny rieky Pád Kelti (Gali). Jednoduché poľnohospodárstvo a spôsob života italických kmeňov (Latinov, Umbrov, Sammitov) sa rýchle menil pod vplyvom vyššej kultúry Etruskov, Grékov a Kartágincov, ktorí si v 8. – 5. stor. p.n.l. podmanili záp. stredomorie. Kartágo bola osada, ktorú založili Feničania na pobreží sev. Afriky pred rokom 800 p.n.l. Jeho moc a bohatstvo pochádzali z obchodu.
Podľa rímskej legendy z 1. stor. p.n.l. od rímskeho historika Tita Levia kmene Italikov zjednotili bratia Romulus a Remus pôvodom z kráľovskej rodiny v mestečku Alba Longa. Ich predkom bol údajne Aeneas, ktorý ušiel z Tróje a usadil sa v strednej Itálii. Romulus a Remus založili v r. 753 p.n.l. mesto Rím splynutím osád na svahoch Palatína, Aventína a Capitolu. V rokoch 753 – 510 p.n.l. bolo obdobie kráľovského Ríma, počas ktorého sa vystriedalo 7 kráľov. Kráľ (rex) bol najvyšším veliteľom, v čase mieru riadil štát a zároveň bol aj najvyšším náboženským predstaviteľom. Pri riadení štátu mu pomáhal senát (300 členov), ktorý bol zložený z členov najvýznamnejších rodín a mal poradnú funkciu. Obyvatelia Ríma sa delili na kmene – kúrie. Na základe toho existovali kúrijné snemy (comitia curiata). Najmenšou spoločenskou jednotkou bola rodina (muž + žena + deti + otrok – pomocník rodiny – patriarchálny charakter otroctva).Obyvateľstvo sa delilo na 2 skupiny : patriciovia – príslušníci štátu; plebejci – nemali takmer žiadne politické práva, boli to remeselníci a roľníci. Poslední traja králi boli etruského pôvodu. . 5. kráľ bol Targuinius Priseus, vplýval na výstavbu mesta, ktorý naberal etruský ráz (kanalizácia, široké cesty). V pol. 6. stor. p.n.l. rástol vplyv remeselníkov a obchodníkov. Preto 6. kráľ Servius Tullius urobil reformu politického systému (ústavy). Rozdelil obyvateľstvo do piatich majetkových tried (tzv. majetkový cenzus), ktorý dal predpoklady hosp. rozvoja. Triedy sa ďalej delili na stotiny (centúrie). Povinnosťou tried bolo postaviť určitý počet stotín vojakov. Koľko stotín trieda postavila, toľko zástupcov mala v sneme (comitia centuria). Reforma obmedzila moc rodovej aristokracie a do popredia politiky sa dostávajú ľudia s majetkom bez ohľadu na pôvod. Posledného rímskeho kráľaTarguiniusa Suberba Rimania roku 510 p.n.l. vyhnali, zbavili sa etruskej nadvlády a tento rok sa považuje za koniec kráľovstva. Roku 474 p.n.l. Etruskov porazili aj Gréci z južnej Itálie. Rokom 510 p.n.l. začína obdobie rímskej republiky (až do r. 31 p.n.l.). Res publica – vec verejná, vedenie verejných záležitostí. Na čele štátu už nestojí kráľ ale dvaja konzuli ako najvyšší vojenskí velitelia, správcovia štátu a sudcovia.
Pri výkone úradu ich sprevádzalo 12 liktorov, sluhov (nosili znaky moci – zväzky prútov so sekerou). Neskôr im v súdnych prípadoch pomáhali prétori. Existoval ešte každoročne volený Zbor úradníkov (magistrát), ktorí mali podelené funkcie súvisiace s riadením štátu. Nižší úradníci boli kvestori (finančné záležitosti štátu) a edilovia(bezpečnosť a poriadok).
Každých 5 rokov boli volení cenzori – ohodnocovali majetok občanov a podľa veľkosti majetku ich zaraďovali do majetkových tried, tiež zoznam senátorov. V čase vojen bol na čele štátu diktátor, ktorý mal neobmedzené právomoci na pol roka. Rím s príbuznými latinskými mestami vytvoril tzv. latinský spolok, bojoval o nadvládu v strednej Itálii. V rokoch 406 – 396 p.n.l. definitívne porazili Etruskov a ovládli ich územie. Po ovládnutí strednej Itálie si získali Kampánie, ktorú ovládli Sammiti a po troch ťažkých vojnách (343 – 290 p.n.l.) si podrobili aj Sammitov. Postupom na juh na zač. 3. stor. p.n.l. narazili na grécke osady. Najvýznamnejšou bola Tarent (prístav), ktorý si na pomoc zavolal kráľa Pyrha v bitke pri Benevente. Rím tak ovládol celú Itáliu od Pádu po posledný výbežok Apeninského polostrova. Na dobitých územiach zakladali vojenské kolónie.
Vo vnútornej politike prebiehali boje plebejcov za zrovnoprávnenie s patricijmi. Plebejci využili skutočnosť, že tvorili základ rímskeho vojska, odmietali vo vojsku slúžiť, odchádzali z Ríma na pahorok Aventis a hrozili založením vlastného štátu (odchody sa nazývali secesie). Patriciovia museli urobiť ústupky :
- 494 p.n.l. si plebejci vymohli úrad tribúna ľudu, ktorý má právo veta
- v Ríme sa súdilo podľa obyčajového práva, ktoré sa občas zneužívalo a preto v rokoch 451 – 449 p.n.l. vznikla desaťčlenná komisia, ktorej úlohou bolo spísať obyčajové právo – zákony boli napísané na 12 bronzových tabúľ a preto sa volajú zákony dvanástich tabúľ – podľa nich sa nemohli uzatvárať manželstvá medzi patricijmi a plebejci
- 445 p.n.l. plebejci získali právo uzatvárať manželstvá manželstvá s patricijmi. Ich splynutím (bohatšej časti) vznikla nobilita
- na čele republiky boli 2 konzuli, podľa zákona z 367 p.n.l. jeden z konzulov musí mať plebejský pôvod
- od r. 351 p.n.l. sa plebejec mohol stať aj cenzorom
Hospodárstvo pozostávalo hlavne z poľnohospodárstva. Pôda bola hlavne v súkromnom vlastníctve. Pestovalo sa hlavne obilie, strukoviny, vinič a olivy). Na poliach pracovali otroci, získaný vo vojnách. Bohatí statkári prestávali pestovať obilie, preto v Ríme nastal nedostatok obilia. Existovalo aj kolektívne (t.j. štátne) vlastníctvo pôdy. Po týchto udalostiach nastáva expanzia Ríma do stredomoria, ktorej najväčšou prekážkou bola existencia Kartága. Púnske vojny : Príčinou prvej púnskej vojny (264 – 241 p.n.l.) bol spor Kartága a Ríma o Sicíliu. V roku 241 p.n.l. Rimania pri západnom pobreží Sicílie porazili kartáginske ľodstvo. Na základe zmluvy Kartágo stratilo Sicíliu, ktorá sa stala prvou provinciou Ríma, museli zaplatiť vojnové reparácie. V roku 237 p.n.l. Rimania ovládli aj Sardíniu a Korziku. Príčinou druhej púnskej vojny (218 – 202 p.n.l.) bol útok Hanibala na mesto Sagunt – spojenec Ríma. Rimania vypovedali Kartágu vojnu a Hanibal sa v r. 218 p.n.l. vypravil cez Pyreneje a Alpy do Itálie. V Pádskej nížine sa k nemu pridávali Gali. Porazil Rimanov v bitke pri Trasimentskom jazere a v bitke pri Cann (216 p.n.l.). Roku 212 p.n.l. sa Hanibal objavil s vojskom pred bránami Ríma, výraznejší úspech nedosiahol. Medzitým Rimania poslali vojsko do Hispánie, kde postupne pod vedením Publia Cornelia Scipiona ovládli kartáginské mestá. Roku 204 p.n.l. sa Scipio vylodil na pobreží Afriky a Hanibal sa musel stiahnuť. V bitke pri meste Zama v 202 p.n.l. utrpeli kartáginci porážku. Kartágo stratilo územia v Hispánii, muselo zaplatiť vysoké odškodné a dať Rimanom všetko loďstvo. Podpísala sa mierová zmluva, podľa ktorej mohlo viesť Kartágo vojnu len so súhlasom Ríma. Rimania žiadali vydania Hanibala.Ten však ušiel na východ do Malej Ázie a v Bitínii spáchal samovraždu. Tretiu púnsku vojnu (149 – 146 p.n.l.) vyprovokoval spojenec Ríma numidský kráľ Massinisa. Kartágo sa začalo brániť a tak na základe mierovej zmluvy mu Rím vypovedal vojnu. Mesto dobyli. Zničením Kartága Rím zlikvidoval svojho najväčšieho konkurenta a rozšíril svoje územie o nové provincie.
Súčasne s púnskymi vojnami bojovali Rimania na území Grécka proti Macedónii a Antigonovcom. Toto územie získali v r. 168 p.n.l. Roku 146 p.n.l. porazili aj vojsko gréckych mestských štátov, vyplienili Korint a vytvorili provinciu Achája. V r. 133 p.n.l. pergamský kráľ Attalos III. odkázal celý svoj majetok Rímu. Rím získal provinciu Ázia. Vojnami získali Rimania pôdu, na ktorej vznikali predovšetkým veľkostatky a pracovali otroci. Z dobytých území prúdilo do Ríma také bohatstvo, až rímsky občania mohli prestať platiť dane. Poľnohospodárska malovýroba sa prestala vyplácať a tak, keď sa zadĺžili, prišli roľníci o svoj pozemok. Takisto aj z vojakov – veteránov – sa stali bezzemkovia, pretože počas svojej neprítomnosti stratili pôdu. Roku 133 p.n.l. zastával úrad tribúna ľudu Tiberius Semprosius Gracchus. Presadil pozemkovú reformu, podľa ktorej mal rímsky občan právo vlastniť len 500 jutár štátnej pôdy. Zvyšok sa mal rozdeliť medzi bezzemkov. Chcel obnoviť drobnú držbu, aby zabezpečil ľudské zdroje pre rímsku armádu. Bol zavraždený keď sa v ďalšom roku uchádzal o úrad tribúna ľudu. Jeho brat Gaius Sempronius Gracchus – tribún ľudu v r. 122 – 121 p.n.l. presadil zákonom o lacnom predaji obilia v Ríme, súdny zákon o vyberaní daní v provinciách jazdcami. Grakchovcom sa nepodarilo vyriešiť problém bezzemkov a zabezpečiť počet vojakov v armáde. Gaius Marius uskutočnil reformu armády – vytvoril žoldniersku armádu. Štát žoldnierom zabezpečil žold, výstroj, výzbroj a po skončení vojenskej služby mu dal pôdu. Na konci 2. stor. p.n.l. sa vytvorili 2 skupiny obyvateľov Ríma – optimáti – zastupovali záujmy bohatej aristokracie a populári – boli stúpenci reforiem. Napätie medzi oboma skupinami nakoniec prerástlo do občianskej vojny. Vodcom populárov bol Gaius Marius, ktorý bol v rokoch 104 – 100 p.n.l. 5 krát konzulom. Vodcom optimátov bol Lucius Cornelius Sulla. V roku 88 p.n.l. vypukla v Malej Ázii vojna proti Mitridatovi II. a Sulla odišiel bojovať. Vlády sa zmocnil Gaius Marius a vydal tzv. proskripcie – zákony, podľa ktorých mohol každý beztrestne zabiť sullovcov a zabrať ich majetok. Roku 83 p.n.l. sa Sulla vrátil, porazil Gaia Maria a začal prenasledovať populárov.Vyhlásil sa za diktátora a vládol v Ríme až do svojej smrti v r. 79 p.n.l. Jeho vláda znamenala posilnenie moci aristokracie.
V rokoch 74 – 71 p.n.l. vypuklo najväčšie povstanie otrokov. Otroci – gladiátori ušli z gladiátorskej školy v Capue pod vedením Spartaka. Armáda porazila otrokov a 6000 z nich ukrižovala pozdĺž Via Appia z Capuy do Ríma.
Roku 60 p.n.l. – prvý triumvirát (tajná dohoda) medzi : Gnaeus Pompeius, Marcus Licinius Crassus a Galius Julius Caesar, ktorý dostal do správy provinciu Gáliu. Pompius – správa v Hispánii a Crasus na Východe, kde bojoval proti Partom. Jednotlivo nemohli dosiahnuť post vládcu, preto si mali v rámci triumvirátu pomáhať k dosiahnutiu moci. Roku 53 p.n.l. Crassus zahynul. Medzi Pompeiom a Caesarom sa rozpútala vojna (49 – 45 p.n.l.). Caesar získal v Ríme neobmedzenú moc, jeho vláda znamenala rozpad republikánskeho zriadenia. Dal odhlasovať niekoľko zákonov , ktorými zmiernil staré Sullove nariadenia. Podrobil si Galiu, kde v niekoľkých bitkách porazil pôvodné keltské kmene. V čase, keď sa nachádzal v Galii začal proti nemu v Ríme Pompeius organizovať zradu. Caesar začal tiahnuť so svojím vojskom na Rím a Pompeia zahnal až do Egypta, kde ho nechal egyptský panovník zabiť. Caesar sa zaplietol do egyptských dynastických sporov a dosadil na trón Kleopatru. Vrátil sa do Ríma, kde začal vládnuť ako diktátor. Zakladal kolónie, kam sa sťahovali chudobní roľníci, najchudobnejším rozdával obilie. Na rímskom fóre dal vystavať niekoľko významných budov, pripomínajúcich jeho slávu. Caesar uskutočnil reformu kalendára, a obyvateľom provincií udeľoval občianske práva.
15. marca 44 p.n.l. ho pri vstupe do senátu 60 senátorov dobodalo na smrť (marcové ídy). Senátori chceli obnoviť republikánske zriadenie. V roku 43 p.n.l. vznikol druhý triumvirát (Marcus Aemilius Lepidus, Marcus Antonius, Gaius Octavianus). Oficiálne vystupovali ako úradníci republiky, ale tiež mali rozdelené sféry vplyvu. V bitke pri meste Fillipi v severnom Grécku porazili republikánov. Rozdelili si sféry vplyvu (Lepidus – Afrika, Antonius – Východ, Octavianus – Rím). V roku 31 p.n.l. Octavianus v námornej bitke pri myse Actium porazil loďstvo Marka Antonia a Kleopatry a územie Egypta pripojil ako novú provinciu.
16. januára 27 p.n.l. Octaviana senát požiadal , aby si ponechal dovtedajšie plné právomoci, udelili mu titul princeps senátu a titul Augustus. Prisvojil si úrad tribúna ľudu, konzula a najvyššieho kňaza (od 12 p.n.l.). Tým nezanikli republikánske inštitúcie, len ich všetky riadil jeden človek.V Ríme zriadil zvláštnu osobnú stráž cisárov – prétoriánov a po dvesto rokoch občianskych vojen konečne nastolil mier. Svoju moc opieral o vojsko. Za výboje mu bol udelený titul imperátor. Viedol výbojnú zahraničnú politiku a hranice ríše posunul na rieky Rýn a Dunaj. Podporoval vznik germánskych kráľovstiev pod vplyvom Ríma (napr. Marobudovo alebo Vanniovo). Jeho vládou sa začína obdobie rímskeho cisárstva. Obdobie rokov 27 p.n.l. – 284 sa nazýva principát, pretože existujú republikánske inštitúcie. Vystriedali sa dynastie : Julsko – klavdiovská – Octavianus (27 p.n.l. – 14), Tiberius (14 – 37) – pokračoval v otcových reformách, Kaligula (37 – 41) – vládol despoticky, zomrel zavraždený senátormi, Claudius (41 – 54) – obnovil poriadok, Nero (54 – 68) – bol šialenec, konfiškoval majetok, vyberal vysoké dane, pretože potreboval peniaze na nákladné hry a výstavbu Ríma, podpálil Rím, aby získal inšpiráciu k svojej básni, neskôr z tohto požiaru obvinil kresťanov. Nakoniec proti nemu povstali všetci obyvatelia Ríma a Nero na úteku spáchal samovraždu. Tak sa skončila vláda tejto dynastie. Vojaci vo viacerých častiach ríše vyhlásili svpjich veliteľov za cisárov. Nakoniec zvíťazil Flavius Vespanius a zakladá Flaviovskú dynastiu : Flavius Vespanius (69 – 79) – obnovil kľud a poriadok, Tito (79 – 81) – pokračoval v otcovej práci a dokončil stavbu Kolosea, Domitianius (81 – 96) – vládol despoticky, dal sa uctievať ako Pán a Boh, prenasledoval senátorov, preto ho nakoniec zavraždili prétoriáni. Potom prichádza éra adoptovaných cisárov. Senát zvolil starého cisára M. Cocceia Nervu a aby zabezpečil pokoj v ríši, ešte za svojho života adoptoval hispánskeho vojvodcu M. Ulpia Trájána (98 – 117) – porazil Dákov a Peržanov a ríša za jeho vlády dosiahla najväčší územný rozmach. Bol posledným cisárom, ktorý viedol úspešné výbojné vojny. Hadrianus (117 – 138) – dal vystavať Limes Romanus (pás opevnení, vojenských táborov a strážnych veží na severnej hranici impéria), Antónius Pius (138 – 161), Marcus Aurelius (161 – 180) – „filozof na tróne“ , viedol obranné vojny proti Peržanom a Markomanské vojny (zač. v 166). Z tohto obdobia pochádza aj nápis na Trenčianskej skale (179). Commodus (180 – 192) – bol zhýralec, nakoniec zavraždený prétoriánmi. Podobne ako po Nerovej smrti aj teraz nastala rovnaká situácia a nakoniec v boji o moc zvíťazil Septimus Severus (193 – 211).
Bol zakladateľom Severovskej dynastie. Za jeho vlády zažil Rím posledné kľudné obdobie svojej existencie. Alexander Severus (211 – 235) – bol nakoniec zavraždený a nastalo obdobie 50 ročnej vojenskej anarchie.Nastala kríza Rímskej ríše. Počas 3. storočia germánske kmene častejšie útočili na hranice ríše. Ríša už nezískavala nové územia ani otrokov. Ich miesto nahradili slobodní roľníci, tzv. kolóni. Prenajímali si pôdu od bohatých statkárov a ak neboli schopní splatiť úver stávali sa otrokmi. Aby sa zvýšila produkcia, začali sa zakladať rozsiahle domény – samosprávne veľkostatky hospodársky nezávisle od okolia, mali aj vlastnú remeselnú výrobu. Peniaze sa znehodnocovali. V roku 284 bol za cisára vyhlásený Dioklecián a toto obdobie až do roku 476 sa nazýva ako dominát, lebo cisár bol neobmedzený vládca nad všetkými (dominus et deus). Zaviedol systém zvaný tetrarchia – cisár mal svojho spoluvládcu a navyše každý mal svojho nástupcu. De facto tak vládli 4 cisári naraz a nemohlo sa stať, že bol vyhlásený iný cisár. Dioklecián v r. 305 odstúpil a nastala občianska vojna o moc. Jej víťazom sa stal Konštantín a od roku 321 vládol v ríši opäť ako jediný cisár. Ako prvý začal využívať na mocenské ciele kresťanstvo – v r. 313 Milánsky ediktom uzákonil kresťanstvo ako povolené náboženstvo. Vybudoval nové hlavné mesto na rozhraní Európy a Ázie – Konštantínopol. Niektorí cisári si priberali spoluvládcov, preto v roku 395 cisár Theodosius rozdelil ríšu na dve časti. V jednej sa rozprávalo latinsky a v druhej grécky. Od tej chvíle sa obidve časti vyvíjali oddelene. Tlak na hranice Západorímskej ríše sa začal stupňovať sťahovaním národov. Huni začali tlačiť pred sebou kmene Gótov, ktorí narazili na hranice Východorímskej ríše. Podpísali dohodu o spolužití, ale rímsky úradníci zneužívali ich pozíciu. Preto Góti zaútočili a v boji porazili rímske vojsko, v ktorom zahynul aj cisár Valens. Rímske vojsko bolo prislabé na obranu ríše, preto si vládcovia prenajímali na boj germánske kmene. Po čase im nemali čím zaplatiť, preto sa Germáni obrátili proti nim a zaútočili aj na Itáliu. V r. 410 pod vedením náčelníka Alaricha dobyli a vyplienili aj mesto Rím. Toto plienenie trvalo tri dni. Poslednou veľkou bitkou Rímskej ríše bola Bitka na Katalaunských poliach v Galii, kde proti Hunom bojovala rímska armáda spolu s kmeňmi Vizigótov pod vedením náčelníka Theodoricha, kmeňmi Frankov a Burgunďanov. Inému germánskemu kmeňu – Vandalom – sa podarilo cez Hispániu preniknúť do Afriky, kde založili kráľovstvo. Odtiaľ podnikli cez Sicíliu výpravu do Itálie a po druhý krát vyplienili Rím. Tentoraz po dobu dvoch týždňov. Západorímsky vládcovia sa už nedokázali účinne brániť proti presile.V roku 476 bol za cisára dosadený mladý Romulus Augustulus, ktorému slúžil aj germánsky náčelník Odoakar. Tan mu po niekoľkých mesiacoch vypovedal poslušnosť, zosadil ho a symboly cisárskej moci poslal do Konštantínopolu. Sám sa vyhlásil za vládcu Itálie a germánskych kmeňov. Toto bol koniec Rímskej ríše. Kultúra
Rímska kultúra sa vyvíjala pod vplyvom Etruskov a Grékov. Charakteristickým architektonickým prvkom, ktorý Rimania prevzali už v najstaršom období od Etruskov, bola klenba. Najstaršia úžitková stavba bola kanál, ktorý odvodňoval zhromaždisko, tzv. cloaca maxima, veľká klenutá stoka. Pitná voda sa do miest privádzala vodovodmi. Mestá mali dláždené hradské. Rimania kopírovali grécke sochy. Súčasťou výzdoby bohatých sídel boli nástenné maľby alebo mozaiky. Mládež získavala vzdelanie v rodine alebo v školách, ktoré boli verejné. Dôraz sa kládol na rečnícke a filozofické vzdelanie, významný rečník bol Marcus Tullius Cicero. Za najväčšieho historika cisárstva sa pokladá Publius Cornelius Tacitus. Literatúra sa rozvíjala pod vplyvom gréckej literatúry. Často sa básne prekladali priamo z gréčtiny. Lyrickú poéziu reprezentuje Gaius Valerius Catulus. Najväčší básnici boli Publius Vergilius Maro, Ovidius a Horacius. Rímske umenie je eklektické, tzn. spája sa v ňom viacero vplyvov. V architektúre preberali grécke slohy a čiastočne ich pozmenili, vzniká rímsko - iónsky a rímsko – korintský sloh. Stavajú sa hlavne baziliky (tržnice), paláce, verejné kúpele, koloseá (amfiteátre), víťazné stĺpy a oblúky. Medzi pozoruhodné pamiatky patrí akvadukt v Nimes. V sochárstve prevládalo kopírovanie gréckych sôch. Medzi najvýznamnejšie pôvodné diela patria Jazdecká socha Marca Aurelia, Titov oblúk a Trajánov stĺp – stĺp vysoký desať poschodí, ktorý hovorí o triumfe cisára Trajána v Dácii. Spomedzi maliarstva vyniká najmä freska a mozaika.
Pyramídy v Egypte
Blízko brehov rieky Níl sa vysoko nad púšťou týčia slávne egyptské pyramídy. Vybudovali ich starí Egypťania skoro pred 5000 rokmi. Sú najstaršími zo starodávnych siedmich divov sveta a jediné zostali stáť až do dnešných dní. Pyramídy sa budovali ako hrobky pre kráľov starého Egypta. Starí Egypťania verili v posmrtný život, a tak aby zabezpečili pre svojich kráľov všetko, čo by mohli potrebovať v nasledujúcom živote, pochovávali s nimi mnoho vzácnych osobných predmetov a pokladov. V pohrebných komorách pyramíd archeológovia objavili klenoty, potraviny, nábytok, hudobné nástroje a lovecký výstroj. Pyramídy sa budovali po stupňoch. Najprv sa vyrovnalo stavenisko, potom zememerač zistil orientáciu podľa hviezd, vytýčil polohu štvorcovej základne tak, aby jednotlivé zo štyroch strán smerovali na sever, juh, východ a západ. Len čo boli položene základy, vybudoval sa val slúžiaci na vyťahovanie kamenných blokov, ktoré sa rezali vo vzdialených kameňolomoch a preplavovali cez Níl. Nakoniec pyramídu obložili bielym vápencom, ktorý sa nám dodnes nezachoval. Najväčšia a najpôsobivejšia z pyramíd je Veľká Chufevová pyramída v Gýze. Dokončili ju roku 2500 pred n.l. pre kráľa Chufeva. Podľa gréckeho dejepisca Herodota ju stavalo 100 tisíc robotníkov, ktorí na nej pracovali 30 rokov, vždy tri mesiace v roku. Veľká pyramída sa dvíha do výšky skoro 137 metrov ( pôvodne bola vyššia ešte o 9 metrov ) a každá jej strana pri základni meria 230,36 metrov. Pyramída bola postavená asi z 2,3 milióna kamenných kvádrov, každý z nich vážil okolo 2300kg. Pritisnuté boli na úpätí Veľkej pyramídy tri ďalšie menšie. V nich boli pochované hlavné manželky faraóna Chufeva ( gr. Cheopsa)
Pohreb faraóna Chufeva sa konal asi v roku 2528 pred n. l. Najprv sa mumifikovalo telo, lebo bez neho nemal zosnulý šancu na večný život. Potom nasledoval vlastný pohrebný obrad - pochovávanie v pohrebnej komore. Telo mŕtveho kráľa nebolo uložené do komory, ktorá bola na to pôvodne určená, pretože sa v nej (asi) zrútil strop ešte počas prípravných prác.
nika1995
(nika1995, 26. 3. 2008 16:25)