6.B trieda a jej spolok

Rímska rýša

Rímska ríša
Na územie Apeninského polostrova prenikalo v posledných storočiach 2. tisícročia p. n. l. indoeurópske obyvateľstvo a jeho kmene celkove nazývané Italikovia. Usadzovali sa ako pastieri a roľníci najmä v strede polostrova. Na severozápad od nich sídlili Etruskovia (neboli indoeurópskeho pôvodu). Ich pôvod je dodnes neznámy. V tom období mali už vyspelú kultúru. Stavali opevnené mestá, ktoré tvorili federáciu. Na ich čele stáli králi, neskôr volení úradníci. Boli zruční remeselníci, hlavne kováči. Pôsobil na nich kultúrny vplyv Grékov, od ktorých prebrali písmo a náboženské predstavy. Odvodňovali pobrežné močiare, budovali stavby z kameňa aj z tehál, vybudovali kanalizáciu a vodovod, používali klenby a oblúky. Na začiatku 1. tis.p.n.l. prenikli do východnej časti z Balkánu Ilýri, v SV cípe Itálie sídlili Venéti. Od 8. storočia p.n.l. sa v južnej Itálii a na Sicílii usadzovali Gréci, kde založili mestá Syrakúzy, Gela a Neapol. V západnej časti Sicílie sídlili Feničania, ktorých osady sa stali opornými bodmi Kartága. Od 5. storočia p.n.l. prenikli do nížiny rieky Pád Kelti (Gali). Jednoduché poľnohospodárstvo a spôsob života italických kmeňov (Latinov, Umbrov, Sammitov) sa rýchle menil pod vplyvom vyššej kultúry Etruskov, Grékov a Kartágincov, ktorí si v 8. – 5. stor. p.n.l. podmanili záp. stredomorie. Kartágo bola osada, ktorú založili Feničania na pobreží sev. Afriky pred rokom 800 p.n.l. Jeho moc a bohatstvo pochádzali z obchodu.
Podľa rímskej legendy z 1. stor. p.n.l. od rímskeho historika Tita Levia kmene Italikov zjednotili bratia Romulus a Remus pôvodom z kráľovskej rodiny v mestečku Alba Longa. Ich predkom bol údajne Aeneas, ktorý ušiel z Tróje a usadil sa v strednej Itálii. Romulus a Remus založili v r. 753 p.n.l. mesto Rím splynutím osád na svahoch Palatína, Aventína a Capitolu. V rokoch 753 – 510 p.n.l. bolo obdobie kráľovského Ríma, počas ktorého sa vystriedalo 7 kráľov. Kráľ (rex) bol najvyšším veliteľom, v čase mieru riadil štát a zároveň bol aj najvyšším náboženským predstaviteľom. Pri riadení štátu mu pomáhal senát (300 členov), ktorý bol zložený z členov najvýznamnejších rodín a mal poradnú funkciu. Obyvatelia Ríma sa delili na kmene – kúrie. Na základe toho existovali kúrijné snemy (comitia curiata). Najmenšou spoločenskou jednotkou bola rodina (muž + žena + deti + otrok – pomocník rodiny – patriarchálny charakter otroctva).Obyvateľstvo sa delilo na 2 skupiny : patriciovia – príslušníci štátu; plebejci – nemali takmer žiadne politické práva, boli to remeselníci a roľníci. Poslední traja králi boli etruského pôvodu. . 5. kráľ bol Targuinius Priseus, vplýval na výstavbu mesta, ktorý naberal etruský ráz (kanalizácia, široké cesty). V pol. 6. stor. p.n.l. rástol vplyv remeselníkov a obchodníkov. Preto 6. kráľ Servius Tullius urobil reformu politického systému (ústavy). Rozdelil obyvateľstvo do piatich majetkových tried (tzv. majetkový cenzus), ktorý dal predpoklady hosp. rozvoja. Triedy sa ďalej delili na stotiny (centúrie). Povinnosťou tried bolo postaviť určitý počet stotín vojakov. Koľko stotín trieda postavila, toľko zástupcov mala v sneme (comitia centuria). Reforma obmedzila moc rodovej aristokracie a do popredia politiky sa dostávajú ľudia s majetkom bez ohľadu na pôvod. Posledného rímskeho kráľaTarguiniusa Suberba Rimania roku 510 p.n.l. vyhnali, zbavili sa etruskej nadvlády a tento rok sa považuje za koniec kráľovstva. Roku 474 p.n.l. Etruskov porazili aj Gréci z južnej Itálie. Rokom 510 p.n.l. začína obdobie rímskej republiky (až do r. 31 p.n.l.). Res publica – vec verejná, vedenie verejných záležitostí. Na čele štátu už nestojí kráľ ale dvaja konzuli ako najvyšší vojenskí velitelia, správcovia štátu a sudcovia.
Pri výkone úradu ich sprevádzalo 12 liktorov, sluhov (nosili znaky moci – zväzky prútov so sekerou). Neskôr im v súdnych prípadoch pomáhali prétori. Existoval ešte každoročne volený Zbor úradníkov (magistrát), ktorí mali podelené funkcie súvisiace s riadením štátu. Nižší úradníci boli kvestori (finančné záležitosti štátu) a edilovia(bezpečnosť a poriadok).
Každých 5 rokov boli volení cenzori – ohodnocovali majetok občanov a podľa veľkosti majetku ich zaraďovali do majetkových tried, tiež zoznam senátorov. V čase vojen bol na čele štátu diktátor, ktorý mal neobmedzené právomoci na pol roka. Rím s príbuznými latinskými mestami vytvoril tzv. latinský spolok, bojoval o nadvládu v strednej Itálii. V rokoch 406 – 396 p.n.l. definitívne porazili Etruskov a ovládli ich územie. Po ovládnutí strednej Itálie si získali Kampánie, ktorú ovládli Sammiti a po troch ťažkých vojnách (343 – 290 p.n.l.) si podrobili aj Sammitov. Postupom na juh na zač. 3. stor. p.n.l. narazili na grécke osady. Najvýznamnejšou bola Tarent (prístav), ktorý si na pomoc zavolal kráľa Pyrha v bitke pri Benevente. Rím tak ovládol celú Itáliu od Pádu po posledný výbežok Apeninského polostrova. Na dobitých územiach zakladali vojenské kolónie.
Vo vnútornej politike prebiehali boje plebejcov za zrovnoprávnenie s patricijmi. Plebejci využili skutočnosť, že tvorili základ rímskeho vojska, odmietali vo vojsku slúžiť, odchádzali z Ríma na pahorok Aventis a hrozili založením vlastného štátu (odchody sa nazývali secesie). Patriciovia museli urobiť ústupky :
- 494 p.n.l. si plebejci vymohli úrad tribúna ľudu, ktorý má právo veta
- v Ríme sa súdilo podľa obyčajového práva, ktoré sa občas zneužívalo a preto v rokoch 451 – 449 p.n.l. vznikla desaťčlenná komisia, ktorej úlohou bolo spísať obyčajové právo – zákony boli napísané na 12 bronzových tabúľ a preto sa volajú zákony dvanástich tabúľ – podľa nich sa nemohli uzatvárať manželstvá medzi patricijmi a plebejci
- 445 p.n.l. plebejci získali právo uzatvárať manželstvá manželstvá s patricijmi. Ich splynutím (bohatšej časti) vznikla nobilita
- na čele republiky boli 2 konzuli, podľa zákona z 367 p.n.l. jeden z konzulov musí mať plebejský pôvod
- od r. 351 p.n.l. sa plebejec mohol stať aj cenzorom
Hospodárstvo pozostávalo hlavne z poľnohospodárstva. Pôda bola hlavne v súkromnom vlastníctve. Pestovalo sa hlavne obilie, strukoviny, vinič a olivy). Na poliach pracovali otroci, získaný vo vojnách. Bohatí statkári prestávali pestovať obilie, preto v Ríme nastal nedostatok obilia. Existovalo aj kolektívne (t.j. štátne) vlastníctvo pôdy. Po týchto udalostiach nastáva expanzia Ríma do stredomoria, ktorej najväčšou prekážkou bola existencia Kartága. Púnske vojny : Príčinou prvej púnskej vojny (264 – 241 p.n.l.) bol spor Kartága a Ríma o Sicíliu. V roku 241 p.n.l. Rimania pri západnom pobreží Sicílie porazili kartáginske ľodstvo. Na základe zmluvy Kartágo stratilo Sicíliu, ktorá sa stala prvou provinciou Ríma, museli zaplatiť vojnové reparácie. V roku 237 p.n.l. Rimania ovládli aj Sardíniu a Korziku. Príčinou druhej púnskej vojny (218 – 202 p.n.l.) bol útok Hanibala na mesto Sagunt – spojenec Ríma. Rimania vypovedali Kartágu vojnu a Hanibal sa v r. 218 p.n.l. vypravil cez Pyreneje a Alpy do Itálie. V Pádskej nížine sa k nemu pridávali Gali. Porazil Rimanov v bitke pri Trasimentskom jazere a v bitke pri Cann (216 p.n.l.). Roku 212 p.n.l. sa Hanibal objavil s vojskom pred bránami Ríma, výraznejší úspech nedosiahol. Medzitým Rimania poslali vojsko do Hispánie, kde postupne pod vedením Publia Cornelia Scipiona ovládli kartáginské mestá. Roku 204 p.n.l. sa Scipio vylodil na pobreží Afriky a Hanibal sa musel stiahnuť. V bitke pri meste Zama v 202 p.n.l. utrpeli kartáginci porážku. Kartágo stratilo územia v Hispánii, muselo zaplatiť vysoké odškodné a dať Rimanom všetko loďstvo. Podpísala sa mierová zmluva, podľa ktorej mohlo viesť Kartágo vojnu len so súhlasom Ríma. Rimania žiadali vydania Hanibala.Ten však ušiel na východ do Malej Ázie a v Bitínii spáchal samovraždu. Tretiu púnsku vojnu (149 – 146 p.n.l.) vyprovokoval spojenec Ríma numidský kráľ Massinisa. Kartágo sa začalo brániť a tak na základe mierovej zmluvy mu Rím vypovedal vojnu. Mesto dobyli. Zničením Kartága Rím zlikvidoval svojho najväčšieho konkurenta a rozšíril svoje územie o nové provincie.
Súčasne s púnskymi vojnami bojovali Rimania na území Grécka proti Macedónii a Antigonovcom. Toto územie získali v r. 168 p.n.l. Roku 146 p.n.l. porazili aj vojsko gréckych mestských štátov, vyplienili Korint a vytvorili provinciu Achája. V r. 133 p.n.l. pergamský kráľ Attalos III. odkázal celý svoj majetok Rímu. Rím získal provinciu Ázia. Vojnami získali Rimania pôdu, na ktorej vznikali predovšetkým veľkostatky a pracovali otroci. Z dobytých území prúdilo do Ríma také bohatstvo, až rímsky občania mohli prestať platiť dane. Poľnohospodárska malovýroba sa prestala vyplácať a tak, keď sa zadĺžili, prišli roľníci o svoj pozemok. Takisto aj z vojakov – veteránov – sa stali bezzemkovia, pretože počas svojej neprítomnosti stratili pôdu. Roku 133 p.n.l. zastával úrad tribúna ľudu Tiberius Semprosius Gracchus. Presadil pozemkovú reformu, podľa ktorej mal rímsky občan právo vlastniť len 500 jutár štátnej pôdy. Zvyšok sa mal rozdeliť medzi bezzemkov. Chcel obnoviť drobnú držbu, aby zabezpečil ľudské zdroje pre rímsku armádu. Bol zavraždený keď sa v ďalšom roku uchádzal o úrad tribúna ľudu. Jeho brat Gaius Sempronius Gracchus – tribún ľudu v r. 122 – 121 p.n.l. presadil zákonom o lacnom predaji obilia v Ríme, súdny zákon o vyberaní daní v provinciách jazdcami. Grakchovcom sa nepodarilo vyriešiť problém bezzemkov a zabezpečiť počet vojakov v armáde. Gaius Marius uskutočnil reformu armády – vytvoril žoldniersku armádu. Štát žoldnierom zabezpečil žold, výstroj, výzbroj a po skončení vojenskej služby mu dal pôdu. Na konci 2. stor. p.n.l. sa vytvorili 2 skupiny obyvateľov Ríma – optimáti – zastupovali záujmy bohatej aristokracie a populári – boli stúpenci reforiem. Napätie medzi oboma skupinami nakoniec prerástlo do občianskej vojny. Vodcom populárov bol Gaius Marius, ktorý bol v rokoch 104 – 100 p.n.l. 5 krát konzulom. Vodcom optimátov bol Lucius Cornelius Sulla. V roku 88 p.n.l. vypukla v Malej Ázii vojna proti Mitridatovi II. a Sulla odišiel bojovať. Vlády sa zmocnil Gaius Marius a vydal tzv. proskripcie – zákony, podľa ktorých mohol každý beztrestne zabiť sullovcov a zabrať ich majetok. Roku 83 p.n.l. sa Sulla vrátil, porazil Gaia Maria a začal prenasledovať populárov.Vyhlásil sa za diktátora a vládol v Ríme až do svojej smrti v r. 79 p.n.l. Jeho vláda znamenala posilnenie moci aristokracie.
V rokoch 74 – 71 p.n.l. vypuklo najväčšie povstanie otrokov. Otroci – gladiátori ušli z gladiátorskej školy v Capue pod vedením Spartaka. Armáda porazila otrokov a 6000 z nich ukrižovala pozdĺž Via Appia z Capuy do Ríma.
Roku 60 p.n.l. – prvý triumvirát (tajná dohoda) medzi : Gnaeus Pompeius, Marcus Licinius Crassus a Galius Julius Caesar, ktorý dostal do správy provinciu Gáliu. Pompius – správa v Hispánii a Crasus na Východe, kde bojoval proti Partom. Jednotlivo nemohli dosiahnuť post vládcu, preto si mali v rámci triumvirátu pomáhať k dosiahnutiu moci. Roku 53 p.n.l. Crassus zahynul. Medzi Pompeiom a Caesarom sa rozpútala vojna (49 – 45 p.n.l.). Caesar získal v Ríme neobmedzenú moc, jeho vláda znamenala rozpad republikánskeho zriadenia. Dal odhlasovať niekoľko zákonov , ktorými zmiernil staré Sullove nariadenia. Podrobil si Galiu, kde v niekoľkých bitkách porazil pôvodné keltské kmene. V čase, keď sa nachádzal v Galii začal proti nemu v Ríme Pompeius organizovať zradu. Caesar začal tiahnuť so svojím vojskom na Rím a Pompeia zahnal až do Egypta, kde ho nechal egyptský panovník zabiť. Caesar sa zaplietol do egyptských dynastických sporov a dosadil na trón Kleopatru. Vrátil sa do Ríma, kde začal vládnuť ako diktátor. Zakladal kolónie, kam sa sťahovali chudobní roľníci, najchudobnejším rozdával obilie. Na rímskom fóre dal vystavať niekoľko významných budov, pripomínajúcich jeho slávu. Caesar uskutočnil reformu kalendára, a obyvateľom provincií udeľoval občianske práva.
15. marca 44 p.n.l. ho pri vstupe do senátu 60 senátorov dobodalo na smrť (marcové ídy). Senátori chceli obnoviť republikánske zriadenie. V roku 43 p.n.l. vznikol druhý triumvirát (Marcus Aemilius Lepidus, Marcus Antonius, Gaius Octavianus). Oficiálne vystupovali ako úradníci republiky, ale tiež mali rozdelené sféry vplyvu. V bitke pri meste Fillipi v severnom Grécku porazili republikánov. Rozdelili si sféry vplyvu (Lepidus – Afrika, Antonius – Východ, Octavianus – Rím). V roku 31 p.n.l. Octavianus v námornej bitke pri myse Actium porazil loďstvo Marka Antonia a Kleopatry a územie Egypta pripojil ako novú provinciu.
16. januára 27 p.n.l. Octaviana senát požiadal , aby si ponechal dovtedajšie plné právomoci, udelili mu titul princeps senátu a titul Augustus. Prisvojil si úrad tribúna ľudu, konzula a najvyššieho kňaza (od 12 p.n.l.). Tým nezanikli republikánske inštitúcie, len ich všetky riadil jeden človek.V Ríme zriadil zvláštnu osobnú stráž cisárov – prétoriánov a po dvesto rokoch občianskych vojen konečne nastolil mier. Svoju moc opieral o vojsko. Za výboje mu bol udelený titul imperátor. Viedol výbojnú zahraničnú politiku a hranice ríše posunul na rieky Rýn a Dunaj. Podporoval vznik germánskych kráľovstiev pod vplyvom Ríma (napr. Marobudovo alebo Vanniovo). Jeho vládou sa začína obdobie rímskeho cisárstva. Obdobie rokov 27 p.n.l. – 284 sa nazýva principát, pretože existujú republikánske inštitúcie. Vystriedali sa dynastie : Julsko – klavdiovská – Octavianus (27 p.n.l. – 14), Tiberius (14 – 37) – pokračoval v otcových reformách, Kaligula (37 – 41) – vládol despoticky, zomrel zavraždený senátormi, Claudius (41 – 54) – obnovil poriadok, Nero (54 – 68) – bol šialenec, konfiškoval majetok, vyberal vysoké dane, pretože potreboval peniaze na nákladné hry a výstavbu Ríma, podpálil Rím, aby získal inšpiráciu k svojej básni, neskôr z tohto požiaru obvinil kresťanov. Nakoniec proti nemu povstali všetci obyvatelia Ríma a Nero na úteku spáchal samovraždu. Tak sa skončila vláda tejto dynastie. Vojaci vo viacerých častiach ríše vyhlásili svpjich veliteľov za cisárov. Nakoniec zvíťazil Flavius Vespanius a zakladá Flaviovskú dynastiu : Flavius Vespanius (69 – 79) – obnovil kľud a poriadok, Tito (79 – 81) – pokračoval v otcovej práci a dokončil stavbu Kolosea, Domitianius (81 – 96) – vládol despoticky, dal sa uctievať ako Pán a Boh, prenasledoval senátorov, preto ho nakoniec zavraždili prétoriáni. Potom prichádza éra adoptovaných cisárov. Senát zvolil starého cisára M. Cocceia Nervu a aby zabezpečil pokoj v ríši, ešte za svojho života adoptoval hispánskeho vojvodcu M. Ulpia Trájána (98 – 117) – porazil Dákov a Peržanov a ríša za jeho vlády dosiahla najväčší územný rozmach. Bol posledným cisárom, ktorý viedol úspešné výbojné vojny. Hadrianus (117 – 138) – dal vystavať Limes Romanus (pás opevnení, vojenských táborov a strážnych veží na severnej hranici impéria), Antónius Pius (138 – 161), Marcus Aurelius (161 – 180) – „filozof na tróne“ , viedol obranné vojny proti Peržanom a Markomanské vojny (zač. v 166). Z tohto obdobia pochádza aj nápis na Trenčianskej skale (179). Commodus (180 – 192) – bol zhýralec, nakoniec zavraždený prétoriánmi. Podobne ako po Nerovej smrti aj teraz nastala rovnaká situácia a nakoniec v boji o moc zvíťazil Septimus Severus (193 – 211).
Bol zakladateľom Severovskej dynastie. Za jeho vlády zažil Rím posledné kľudné obdobie svojej existencie. Alexander Severus (211 – 235) – bol nakoniec zavraždený a nastalo obdobie 50 ročnej vojenskej anarchie.Nastala kríza Rímskej ríše. Počas 3. storočia germánske kmene častejšie útočili na hranice ríše. Ríša už nezískavala nové územia ani otrokov. Ich miesto nahradili slobodní roľníci, tzv. kolóni. Prenajímali si pôdu od bohatých statkárov a ak neboli schopní splatiť úver stávali sa otrokmi. Aby sa zvýšila produkcia, začali sa zakladať rozsiahle domény – samosprávne veľkostatky hospodársky nezávisle od okolia, mali aj vlastnú remeselnú výrobu. Peniaze sa znehodnocovali. V roku 284 bol za cisára vyhlásený Dioklecián a toto obdobie až do roku 476 sa nazýva ako dominát, lebo cisár bol neobmedzený vládca nad všetkými (dominus et deus). Zaviedol systém zvaný tetrarchia – cisár mal svojho spoluvládcu a navyše každý mal svojho nástupcu. De facto tak vládli 4 cisári naraz a nemohlo sa stať, že bol vyhlásený iný cisár. Dioklecián v r. 305 odstúpil a nastala občianska vojna o moc. Jej víťazom sa stal Konštantín a od roku 321 vládol v ríši opäť ako jediný cisár. Ako prvý začal využívať na mocenské ciele kresťanstvo – v r. 313 Milánsky ediktom uzákonil kresťanstvo ako povolené náboženstvo. Vybudoval nové hlavné mesto na rozhraní Európy a Ázie – Konštantínopol. Niektorí cisári si priberali spoluvládcov, preto v roku 395 cisár Theodosius rozdelil ríšu na dve časti. V jednej sa rozprávalo latinsky a v druhej grécky. Od tej chvíle sa obidve časti vyvíjali oddelene. Tlak na hranice Západorímskej ríše sa začal stupňovať sťahovaním národov. Huni začali tlačiť pred sebou kmene Gótov, ktorí narazili na hranice Východorímskej ríše. Podpísali dohodu o spolužití, ale rímsky úradníci zneužívali ich pozíciu. Preto Góti zaútočili a v boji porazili rímske vojsko, v ktorom zahynul aj cisár Valens. Rímske vojsko bolo prislabé na obranu ríše, preto si vládcovia prenajímali na boj germánske kmene. Po čase im nemali čím zaplatiť, preto sa Germáni obrátili proti nim a zaútočili aj na Itáliu. V r. 410 pod vedením náčelníka Alaricha dobyli a vyplienili aj mesto Rím. Toto plienenie trvalo tri dni. Poslednou veľkou bitkou Rímskej ríše bola Bitka na Katalaunských poliach v Galii, kde proti Hunom bojovala rímska armáda spolu s kmeňmi Vizigótov pod vedením náčelníka Theodoricha, kmeňmi Frankov a Burgunďanov. Inému germánskemu kmeňu – Vandalom – sa podarilo cez Hispániu preniknúť do Afriky, kde založili kráľovstvo. Odtiaľ podnikli cez Sicíliu výpravu do Itálie a po druhý krát vyplienili Rím. Tentoraz po dobu dvoch týždňov. Západorímsky vládcovia sa už nedokázali účinne brániť proti presile.V roku 476 bol za cisára dosadený mladý Romulus Augustulus, ktorému slúžil aj germánsky náčelník Odoakar. Tan mu po niekoľkých mesiacoch vypovedal poslušnosť, zosadil ho a symboly cisárskej moci poslal do Konštantínopolu. Sám sa vyhlásil za vládcu Itálie a germánskych kmeňov. Toto bol koniec Rímskej ríše. Kultúra

Rímska kultúra sa vyvíjala pod vplyvom Etruskov a Grékov. Charakteristickým architektonickým prvkom, ktorý Rimania prevzali už v najstaršom období od Etruskov, bola klenba. Najstaršia úžitková stavba bola kanál, ktorý odvodňoval zhromaždisko, tzv. cloaca maxima, veľká klenutá stoka. Pitná voda sa do miest privádzala vodovodmi. Mestá mali dláždené hradské. Rimania kopírovali grécke sochy. Súčasťou výzdoby bohatých sídel boli nástenné maľby alebo mozaiky. Mládež získavala vzdelanie v rodine alebo v školách, ktoré boli verejné. Dôraz sa kládol na rečnícke a filozofické vzdelanie, významný rečník bol Marcus Tullius Cicero. Za najväčšieho historika cisárstva sa pokladá Publius Cornelius Tacitus. Literatúra sa rozvíjala pod vplyvom gréckej literatúry. Často sa básne prekladali priamo z gréčtiny. Lyrickú poéziu reprezentuje Gaius Valerius Catulus. Najväčší básnici boli Publius Vergilius Maro, Ovidius a Horacius. Rímske umenie je eklektické, tzn. spája sa v ňom viacero vplyvov. V architektúre preberali grécke slohy a čiastočne ich pozmenili, vzniká rímsko - iónsky a rímsko – korintský sloh. Stavajú sa hlavne baziliky (tržnice), paláce, verejné kúpele, koloseá (amfiteátre), víťazné stĺpy a oblúky. Medzi pozoruhodné pamiatky patrí akvadukt v Nimes. V sochárstve prevládalo kopírovanie gréckych sôch. Medzi najvýznamnejšie pôvodné diela patria Jazdecká socha Marca Aurelia, Titov oblúk a Trajánov stĺp – stĺp vysoký desať poschodí, ktorý hovorí o triumfe cisára Trajána v Dácii. Spomedzi maliarstva vyniká najmä freska a mozaika. Zánik Západorímskej ríše


Roku 284 vojsko na východe vyhlásilo za svojho veliteľa Gaia Valeria Diocletiana.
Diocletiánovým nástupom na trón sa začalo nové obdobie rímskeho cisárstva – dominát (cisár sa stáva neobmedzeným vládcom ríše). Rímski cisári používajú titul Dominus set Deus (Pán a Boh).


Diocletianus (284 – 305)
rozdelil územie na provincie (tie vytvárali väčšie celky – diecézy a prefektúry).
Vojenskú správu oddelil od civilnej.
Veľké légie rozdelil na menšie.
Vybral si spoluvládcu a každý z nich si vybral svojho zástupcu, čiže vládli 4 cisári.

Tento systém sa volá tetrarchia.
Nová hospodárska reforma – pevne stanovené ceny a nové peniaze.
Roku 305 sa vzdal svojho postavenia.
313 – Milánsky edikt – kresťanstvo sa stalo povoleným náboženstvom
Konštantín Veľký (321 - )
V občianskej vojne porazil svojich nepriateľov a od r. 321 vládol ako jediný cisár.
Roku 330 vybudoval druhé hlavné mesto ríše Konštantinopol.
Ako prvý rímsky cisár využíval na svoje ciele kresťanstvo.
325 – Konštantín zvolal v meste Nikaia (dnes Iznik) zhromaždenie všetkých biskupov na ktorom prijali základné články kresťanskej viery.

Rozdelenie ríše

Roku 395 cisár Theodosius pred svojou smrťou rozdelil ríšu medzi svojich 2 synov na západnú, kde prevládala latinčina a vládol tu Honorius a na východnú, v ktorej sa hovorilo po grécky a vládol tu Arcadius.
Okolo 2. stor n.l. sa vytvoril hunsky kmeňový zväz. Neskôr sa doň včlenili sarmatské a germánske kmene. Roku 375 zničili Gótsku ríšu.
Medzi 4. a 7. stor. prebiehalo veľké sťahovanie národov.
Ustupujúci Góti napadli roku 375 Východorímsku ríšu. Dohodli sa s panovníkom na spojenectve a mohli zostať pri Dunaji. Zle s nimy zaobchádzali a tak sa vzbúrili a roku 378 pri Adrianopole porazili rímske vojsko a zabili cisára Valensa.
Od tejto porážky už cisári nikdy nepostavil svoje vojsko a musel si najímať germánske kmene. Keď nemal čím zaplatiť, tak germáni ničili jednotlivé mestá a dediny.


Roku 410 Vizigóti pod velením Alaricha dobili „mesto miest“ Rím.
Vizigótska ríša
Centrum ríše bolo v Galii.
V bitke na Katalaunských poliach roku 451 porazili spolu s rimanmi, nebezpečných húnov, na ktorých čele bol Atila. Rozpadla sa Hunská ríša a do Európy začali prenikať rôzne kmene (od 5. stor. aj Slovania)
Vizigótov viedol Theodorich, ktorý v boji zahynul. Jeho nástupca Eurich ovládol takmer celú Galiu. Vtedy už ovládal skoro celú Hispániu. Neskôr však Vizigótov porazia Frankovia.

Vandalské kráľovstvo

Germáni – usadili sa v Panónii. Neskôr obsadili mestá Hippo Regius a Kartágo. Vytvorili tu kráľovstvo. Vodca – Geiserich. Roku 455 prenikli do Ríma a 2 týždne ho plieneili.
V 6. stor. bolo kráľovstvo zničené Byzantským cisárom Justiniánom Veľkým.
Zánik Západorímskej ríše
Vojaci – germánsky pôvod – nechceli bojovať proti germánom.
Roku 476 rímsky patricius Orestes dosadil na trón svojho syna Romulusa. Pre nízky vek mu hovorili Romulus Augustulus. V jeho službách bol germánsky náčelník Odoakar. Ten zosadil Romula a otca Oresta zabil. Symboly cisárskej moci poslal do Konštantinopola a sám sa vyhlásil za vládcu Itálie a kraľa germánskych kmeňov.

POJMY:

Diecéza – menšia časť rímskeho územia.
Dominát – Obdobie vlády rímskych cisárov od roku 284 po rok 476.
Hipodróm – Závodisko pri jazde na koňoch, alebo vozoch.

Triumvirát

V 60. rokoch pred našim letopočtom vznikol v Ríme 1. triumvirát. Bola to dohoda troch mužov, ktorý sa snažili zastaviť krízu v Rímskej republike.

Prvý triumvirát tvorili: Gauis Julius Caesar, Marcus Licinius Crassus a Gnaeus Pompeius.

 

Neskôr sa títo traja páni pohádali a dvaja boli zabitý a ... neskôr zabili aj toho tretieho.

 

 

Druhý triumvirát vznikol v roku 43 pred naším letopočtom a tvorili ho: Gaius Octavianus, Marcus Antonius a Marcus Amelius Lepidus. Aj medzi sa vytváralo napätie, čoho výsledkom bola smrť jedného, samovražda druhého a víťazstvo tretieho.

 

 

 

No a kto by to len vedel, že skoro o dvetisíc rokov príde na svet aj tretí triumvirát. Nevytvoril sa však v Ríme, dokonca ani Taliansku, ale u nás, na Slovensku. Kto ho tvorí je asi každému známe, ale len pre zopakovanie: Róbert Fico, Ján Slota a Vladimír Mečiar.

 

No a čo máme od neho očakávať. Pravdepodobne nič. Je dosť pravdepodobné, že medzi nimi dôjde tak ako to bolo v predošlých prípadoch k roztržkám. Ale k smrti by dôjsť nemalo. No a či sa im podarí zachrániť krízu v republike. Myslím, že oni ju ešte viac prehĺbia. Ale nechajme sa prekvapiť a všetko sa dozvieme o pár rokov z učebníc...

 

Bratia Gracchovci

133 pnl. – sa stal tribúnom ľudu Tiberius Gracchus,chcel dať štátnu pôdu bezzemkom – boli by vojakmi/o pôdu mali záujem veľkostatkári a šľachta v senáte a preto nahovorili 1 z tribúnov aby zákon vetoval – neskôr bol zák prijatý/chcel uskutočniť aj ústavnú reformu – posilniť právomoc ľudového snemu- mal nepriateľov a zabili ho.123 pnl – tribúnom ľudu sa stal Gaius Gracchus obnovil pozemkový zákon

Snažil sa presadiť tieto zákony

Vojenský zákon – štát mal povinnosť zaopatriť vojakom zbrane a výstroj,obilný zákon – každému obyvateľovi prídel múky,súdny zákon – aby v súdoch nezasadali len senátori, ale aj jazdci /ďal.majetní obč/,cestný zákon – výstavba ciest, spojenie Ríma so všetkými časťami. 122 pnl – zabili G.Graccha

Politická scéna v Ríme sa rozdelila na 2 skupiny

Optimáti – zastupovali záujmy aristokracie, podporovali senát
Populári – opierali sa o ľud. vrstvy a chceli zvýšiť právomoci a postavenie ľud. zhromaždení

Nepriaznivá zahraničná situácia

Znamenala ohrozenie Ríma,po smrti kráľa Massinisa, Numídiu rozdelil medzi 2 princov - Jogurta povstal proti Rímu – dal povraždiť italských osadníkov,vznikla vojna. Spočiatku bola pre Rím neúspešná, nevedeli si s Jogurtom poradiť – oslabená armáda i disciplína.Gaius Márius - bol zvolený za konzula, uskutočnil vojenskú reformu, vybudoval profesionálnu armádu,vojaci dostávali žold od štátu a tiež aj výzbroj a výstroj, ale musel odslúžiť 16 – 20 rokov,po odslúžení dostali vojaci pôdu.Gaius Márius porazil Jogurta a ten bol v r. 104 pnl popravený v Ríme, stal sa obľúbencom svojich vojakov, jeden z najlepších veliteľov, vrátil sa ako víťaz do Ríma a mal triumfálny sprievod,s Itália bola ohrozená germánskymi kmeňmi z Gálie /Francúzsko/.

102-101 pnl. – Gaius Márius

Porazil germánske kmene Teutónov a Kimbrov, tým zachránil Rím.Gaius bol 6 krát za sebou zvolený za konzula,v r. 90-87 pnl – vypuklo povstanie Italikov pretože žiadali rímske občianstvo,rímske občianstvo bolo udelené všetkým italikom, ktorí zostali lojálny voči Rímu a ktorí dobrovoľne zložili zbrane,88 pnl – pontský kráľ Mithridates VI. nechal povraždiť 80 tisíc italických obchodníkov v Ázii a vtrhol do Grécka.Rimania zverili hlavné velenie proti Mithridatovi konzulovi Luciovi Corneliovi Sullovi, no tribúni ľudu a populári chceli za hlavného veliteľa Gaia Mária.Sulla sa vypravil ako konzul proti Mithriadatovi, porazil jeho vojsko a zinkasoval od neho vojenskú pokutu.Pokiaľ Sulla bojoval s Mithriadatom, populári a Gaius Márius ovládli Rím, zaviedli teror a prenasledovali Sullových prívžencov

82 pnl. – Sulla sa zmocnil Ríma a zaviedol proskripcie – t.j. zoznamy svojich nepriateľov a politických protivníkov, ktorí mali byť beztrestne zabitý a ich majetok mal byť skonfiškovaný.

Sulla sa stal diktátorom

Posilnil senát, kde dosadil len svojich prívržencov.Moc tribúnov ľudu bola anulovaná, nemali ani právo veta,správcovia provincií nesmeli prekročiť jej hranice, ani viesť vojnu mimo jej územia/boli považovaní za zradcov/.78 pnl – Sulla zomrel a znovu sa obnovili vojny s pontským kráľom.Pontského kráľa Mithriadata porazil Pompeius, čím Rím získal ďalšie územia od Čierneho mora až po Eufrat a hranice Egypta. Pompeius zlikvidoval pirátstvo v Stredozemnom mori,prejavom krízy rímskej republiky boli aj povstania otrokov, v 2. st. pnl – došlo k dvom povstaniam otrokov na Sicílii

Spartakovo povstanie /73 – 71 pnl/

Otroci – v Itálii ich bolo veľa, mali bezprávne postavenie : majitelia ich mohli trestať, zabiť, mesmeli uzatvárať manželstvá,ich deti predávali otrokárom, mnohí strážili dobytok, preto boli ozbrojení

1/ vzbura – využili to otroci na Sicílii r. 138-132 pnl => vzbúrili sa, bránili sa proti Rimanom
2/ vzbura – r.104-101 pnl – stále na Sicílii ß bola obilnicou a bolo tu veľa otrokov
3/ vzbura – najväčšie povstanie –> Spartakovo povstanie

V meste Capua sa vzbúrili gladiátori

Ktorí mali krvavými bojmi zabávať rímskych občanov.Niekoľko gladiátorov ušlo pod vedením tráckeho otroka Spartaka na Vezuv. Porazili vojakov, ktorý ich mali priviesť späť,vzali im zbrane a vytvorili vojenský oddiel –> postupne ich bolo až 10 tis. a porazili ďalšie rímske vojsko, otroci chceli prejsť na S Itálie, prekročiť Alpy a vrátiť sa do svojich domovov.Rimania ich však odrezali od severu, tak sa obrátili na juh do Sicílie – tu ich však rímske vojsko obkľúčilo a definitívne,porazilo = zajatcov ukrižovali pozdĺž Appiovej cesty z Ríma do Capuy /Crasus porazil Spartaka 71 pnl.

Gladiátor

Koloseum, jedna z rímskych stavieb ktoru dokončili v roku 80n.l. Tento
4-poschodový amfiteáter mohlo zaplniť až 50 000 divákov.Tí najprivilegovanejší(úradnici, kňazi) sedeli dolu na čestných miestach strmo sa dvíhajúcej tribúny, kým najchudobnejší sa tiesnili až v poslednom rade hore. Pieskom Vysypaná eréna mala rozmery futbalového ihriska.

Gladiátor vyberali spomedzi otrokov, zločincov odsúdených na smrť a vojnových zajatcov. Niekedy sa k ním pridávali z vlastnej vôle zúfalci a stroskotanci. Tí uzatvárali zmluvy na čas určitý a dostávali stály plat. Predovšetkým však dúfali, že si vybojujú vysoké odmeny. Gladiátori sa cvičli v špeciálnych strediskách. Nováčikovia sa učili používať zbrane a na posilnenie svalov dostávali zvláštnu potravu, predovšetkým jačmeň.

Každý gladiátor sa učil bojovať s inou zbraňou. Samiti mali krátky meč, veľký obdĺžnikový štít, prilbu s cielnikom a chránič predkolenia ľavej nohy. Retiárovia mali krátku tuniku alebo zásterku. Boli vyzbrojený sieťou, trojzubcom a dýkou. Secútori mali prilbu a štít. Vyzbrojený boli mečom a palicou s oloveným závažím. Noc pred zápasom pozývali organizátori gladiátorv na veľkolepé hostiny. Gladiátorv privážali z kasární do Kolosea vo vozoch. Potm vpochodovali do arény jednou z 80 klenutých brán. Zastavili sa pri pulvinári,kde sedel cisr, zdvihli pravú ruku a zvolali: Ave Cesar! Zdravia ťa tí, čo kráčajú na smrť!

Program sa väčšinou začínal súbojmi so zvieratami alebo polovačkami. Potom bojovali Gladiátori muž proti mužovi ale bo družstvá. Diváci prejavovali hlasito spokojnosť, či nvôlu. Niekedy povzbudzovali ťarbavých bojovníkov rozpálenými želiezkami. Keď niektorého z gladiátorov zranili, dav kričal ,,Hochabet"(,,Dostal!"). Odzbrojení, ranení, či porazení gladiátori požiadali divákov o milosť zdvihnuťím palca alebo ruky. Diváci buť zdvihli palec, či zamávali vreckovkov, alebo ukázali dolu,že si želajú gladiátorovu smrť.

O jeho osude však mohol rozhodnúť iba cisár. Na konci dňa označili gladiátorov jedným z troch písmen: P (perdidi)- padlý V (victores)- víťazi M (missi)- porazený, ktorým cisár daroval život. Tí najlepší sa dočkali dreveného meča (rudis) na znamenie, že sa im udeluje sloboda. Na bojoch sa zúčasnil aj cisár Commodus, ktorého roku 192n.l. zaškrtil súper pri zápase. Vyskytlosa aj niekolko gladiátoriek. V roku 200n.l. však cisár Severus účasť žien na týcto bojoch zakázal.
Cisár Constantinus I. Veľký roku 326 n.l. zakázal odsudzovať zločincov na boje v aréne a roku 404n.l. boli hry postavené mimo zákon.

Res publica

Termín republika pochádza z lat. pomenovania res publica - obec, štát, vec verejná, vedenie verejných záležitostí.

Rímska republika 510 - 31 pnl.

V období republiky boli funkcie súvisiace s riadením štátu rozdelené medzi každoročne volených úradníkov, ktorí tvorili zbor úradníkov.

Na čele štátu stáli dvaja konzuli ako najvyšší vojenskí velitelia, najvyšší správcovia štátu a sudcovia. Neskôr im v súdnych prípadoch pomáhali prétori, ktorých moc sa rovnala moci konzulov.

Nižšími úradníkmi boli

Kvestori, ktorí sa starali o finančné záležitosti štátu .Edilovia, ktorí mali na starosti bezpečnosť a poriadok v Ríme

Každých 5 rokov boli volení cenzori, ktorí ohodnocovali majetok rímskych občanov podľa čoho ich zaraďovali do majetkových tried. Zostavovali tiež zoznam rímskych senátorov.

Keď nastali mimoriadne udalosti, Rimania menovali na čelo štátu diktátora, ktorý mal neobmedzené právomoci.

Podobne ako v kráľovskom období pomáhal úradníkom 300-členný senát. Bol to zbor vážených občanov, ktorí mali skúsenosti so zahraničnou i domácou politikou.

Všetky úrady boli v Ríme čestné, neplatené funkcie, takže o úrady sa mohli uchádzať iba príslušníci bohatých rodín.

Zahraničná politika

Rím bojoval o nadváldu v strednej Itálii s latinským spolkom, ktorý vytvorili latinské kmene. Napokon uzavrali spojeneckú zmluvu, ktorou si Rimania zabezpečili nadvládu nad strednou Itáliou. Na juhu Itálie bojovali Rimania s Grékmi a po ich porazení Rím ovládol celú Itáliu od Pádu až po posledný výbežok Apeninského polostrova na juhu.

Pri svojich výbojoch sa riadili Rimania politikou Rozdeľuj a panuj! Na dobytých územiach zakladali vojenské kolónie, do ktorých posielali rímskych osadníkov, dávali im pôdu, čím si zabezpečovali nad nimi kontrolu.

Vnútorná politika

Obdobie prvých dvoch storočí rímskej republiky bolo vyplnené bojom plebejcov za zrovnoprávnenie s patricijmi. Plebejci podľa ústavy Servia Tullia nemohli zastávať významné úrady, ani uzatvárať manželstvá s patricijmi. Majetkové rozdiely medzi plebejcami a patricijmi sa postupne prehlbovali a začalo dochádzať k rozporom. Plebejci začali využívať skutočnosť, že tvorili základ vojska - odmietali slúžiť vojsku, odchádzali z Ríma a hrozili vytvorením vlastného štátu (tieto odchody sa nazývali secesie). Takto si plebejci vymohli zriadenie vlastného úradu ľudových tribúnov, ktorí chránili ich záujmy. Mohli vysloviť slovo veto! (zakazujem!), čím zrušili rozhodnutie úradníka.

V Ríme sa od najstarších čias

Súdilo podľa obyčajového práva. Chudobní občania často prehrávali súdne spory, pretože sudcovia sa prikláňali na stranu bohatých. Preto v roku 451 - 449 pnl. vznikla desaťčlenná komisia, ktorej úlohou bolo spísať obyčajové právo. Tieto zákony boli napísané na 12 bronzových tabuliach, a preto sa nazývajú zákony dvanástich tabúľ.

V ďalšom období si plebejci vymohli sobášne právo s patricimi a bojovali o to, aby mohli zastávať aj najvyššie úrady. Postupne si vynútili miesta v úrade konzulov, cenzorov, zasávanie najvyšších kňazských úradov a napokn dosiahli, že uznesenia plebejských snemov mali platnosť zákonov. Tak sa vytvorila nová úradnícka aristokracia - nobilita.

Roku 814 pnl.

Založili Feničania na severnom pobreží Afriky obchodnú kolóniu Kartágo. Kartágo spočiatku udržiavalo priateľské styky s Rímom. Keď však Rimania ovládli južnú časť Itálie, dostali sa do bezprostredných záujmových sfér Kartága. Vzájomné obchodné a politické súperenie Ríma a Kartága viedlo k púnskym vojnám. Všetky 3 púnske vojny Rimania vyhrali. Kartágo bolo zrovnané so zemou a jeho obyvatelia sa dostali do otroctva.

Staroveký rím

Osídlenie: Kmene Ligurovia, Italikovia/ latinovia, sammiti/, Kelti, Etruskovia Etruskovia: Z Malej Ázie, 7-6 storočie – sever a stred Talianska,– Toskánia/víno/.. . Mŕtvych pochovávali do sarkofágov s realistickými portrétmi... Kapitolská vlčica Latinovia: Latium Vznik Ríma: 753 pnl. Mýticky Romulus a Rémus.... opísal to Titus Livius– Ab urbe condita Roma – vojenská sila Chronológia dejín starovekého Ríma 1) Rímske kráľovstvo 753-510 pnl 2) Rímska republika 510-27pnl 3) Rímske cisárstvo 27 pnl– 395 nášho letopočtu Principát 27 pnl- 284nášho let. Dominát 284 nášho let– 395 nášho let 1) vládli tu7 kráľi

Rozdelenie obyvateľstva: 1) Patríciovia- páter otec 2) Plejbejci – plebs- ľud 10 rodín/famílií/– 1 rod/gens/– 10 rodov– 1 kúria– 10 kúrií– 1 tribula/kmeň/ Podľa kúrií sa schádzali do „stotinového snemu“ Posledný traja králi– Etruského pôvodu Šiesty v poradí Servus Tullius– Majetkový Cenzus– Na jeho základe ľudí rozdelil na 5 majetkových tried Posledný Tarqinius Superbus- vyhnaný z Ríma 2) Opora- Magistratúry– úrady Senát a ľudové zhromaždenie Úrad: Konzulov- boli dvaja– na jeden rok– najvyššia moc Pretórov- pomáhajú konzulom v súdnictve Kvestorov- mal na starosti finančné záležitosti Cenzora- bol volený každých 5 rokov– odhaduje majetok rímskych občanov

Edilovia- bezpečnosť a poriadok v Ríme Senát– 300 členov- len Patríciov/Senátus Popolurgne Romanus Ľudové zhromaždenie – Comitie- stotinový snem Vnútorná politika– spor medzi Plebejcami a Patríciami- Plebejci opustili Rím a šli na vrch Aventinus– dostáva to pomenovanie Seccessia– Výsledok ... 1)Plebejci si mohli voliť tribúnov ľudu494– /právo veta/ 2) Zvykové právo 451-449pnl– Zákony 12 tabúľ 3) Vznik nobility(3 storočie pnl)- nová spoločenská vrstva, najbohatší ľudia 4) 367 pnl, Jeden z konzulov mohol zastávať úrad Cenzora Zahraničná politika.. Divide et Impera- rozdeľuj a panuj Rím bojuje s _ Sammitmi Etruskami Grékmi– Tarent Bitka o Tarent– za Tarent to bol Epirejský kráľ Pyrhos/ bojové slony/– Pyrhovo víťazstvo– Odplata Rimanov– Bitka pri Benevente– 275pnl Púnske vojny - /vojny proti Kartágu/ 264-146 pnl –– koniec–

námorná bitka v Egetských ostrovoch 1 Púnska vojna- boj o Sicíliu–– Rimania porazení Púnmi– Rimania zvíťazili a získali Korziku, Sardíniu, Sicíliu 2 púnska vojna– 218- 201pnl– boj o Hispániu/Španiesko/– vodca Púnov bol Hanibal- bitka pri Cannach – Hanibal prešiel Alpami a zaútočil na Rím 216pnl odplata – Bitka pri Zamma/202pnl/ 3 Púnska vojna– 149- 146pnl- na likvidáciu Kartága–– a to sa aj podarilo Zarovno Púnskych vojen prebiehal aj boj o Macedóniu Ale aj boje s Gréckom– provincia Achája 133– Porazené Pergamské kráľovstvo – provincia Afrika Kríza Rímskej Ríše 1 otrokársky systém– 73-71pnl Spartakovo povstanie– v meste Capua– 6000 ukrižovaných okolo cesty Via Appia 2 Roľnícka vrstva– Latifundistani/asi/ brali vojakom ich pôdu Tibérius Grachus133– Zákon o pozemkovom

Maxime Gajus Grachus– 122 Obilný zákon 3 Kríza v armáde– Gajus Marius– zaviedol žold 4 Kríza politického systému– Optimáni– vedený Sullom– bohatý obyvatelia Populari– vedený Máriom 88-82 pnl– výhra optimánov– Sulla začína vydávať 1 vydáva proskripcie– zoznamy nepohodlných osôb 2 Obmedzil moc tribúnov 3 Nechal si udeliť titul doživotného diktátora 1 Triumvirát 60 pnl– Traja muži – Pompejus, Krasus, Ceasar– 59pnl konzul/napísal Zápisky o vojne v Gálii/ 49pnl – Rubikom prekročil rieku a povedal: Aleja acta est– Kocky sú hodené 48pnl– Bitka pri Farsal/Grécko/– Pompejus porazený Ceasar– nechal si udeliť titul doživotného diktátora 45 pnl Juliánsky kalendár 2 Triumvirát 43pnl Lepidus, Antónius, Octavius 31pnl– Námorná bitka pri Myse Actium 27pnl– Octaviovi je udelený titul Augustus/vznešený/

Končí sa republika a nastáva cisárstvo Rímske cisárstvo Principát- Augustus- 1 Prokonzulské impérium– najvyššie vedenie v armáde 2 Úrad Tribúnov ľudu- mohol presadzovať zákony 3 Úrad cenzora 4 Pomtifex Maximus– najvyššie veľkňaz Principát– Prvý medzi prvými Oporou Augusta– 1. 25 légií– 6000 vojakov v jednej légii 2. Pretoriánska garda– stráž cisára a paláca Zahraničná politika.. Rímska ríša rozširuje územie– Panónia, Ilyrikum, Egypt Provincie boli rozdelenie na dve skupiny.. 1. cisárske– bohaté 2.senátorské– Augustus začal stavať –Lines Romulus– 12-9 pnl 9 nášho letopočtu – Bitka pri Tentoburskom lese– Markomani Kvádi ––– Marabudovo a Vaniovo kráľovstvo Dynastie Jusko Claudiovská /14- 68/– Tibérius– Carigula– Claudius– Nero Fláviovská dynastia– /69- 79/ Flávius Vespasianus– Vojna v Judei– začal stavať Koloseum Vláda adoptovaných cisárov /96-181/ Merna – Troján –Hadrianus Antonius Pius– Markus Aurelius Antonius––– viedol Markomanské vojny 166-180 Komodus Severovská dynastia– Septimus Severus a Alexander Severus

Dominát 284- 395 Dioklecián– 1 zaviedol tetrarchiu – R R bola rozdelená na 4 časti–- uzurpácia– násilne dostatie sa na trón 2 Správna reforma- provincie– do diecézy– diecézy– do prefektúry 3 Reforma Meni– zlaté solidy 4 Reforma Armády- zdvojnásobnenie armády Koniec Tetrarchie– Konštantín Veľký– v roku 330 založil Konštantínopol 313– vydáva Milánsky edikt– 325- Mikajský koncil Teodosius– roku 395 rozdeľuje Rímsku ríšu na 1 Východorímsku– Ancadius 2 Západorímsku– Honorius Západorímska ríša Veľké sťahovanie národov začali Huni– 375pnl– zničili ríšu Gótov Góti– Západní – Vizigóti– s Rimanmi zmluvu Foedus-/federati/- neskôr sa vzbúrili– 378– Bitka pri Adrianopole

Ale Vizigóti vyplienili Rím- a potom odchádzajú do Gálie– tam vytvárajú– Tolosanské kráľovstvo/ sídlo Tolouse/ Ďalším ohrozením – Húni– chceli – Gáliu /vedením Atilom/ 451 Bitka pri Katalánskych poliach– Húni porazený 475 Nastúpil posledný cisár– Romulus Augustubus– dosadil ho Orestea– Po jeho páde sa k moci dostal Odoaker Východný Góti–- ostrogóti– podmanený Húnmy

Rímske hry

Chodili Rimania do divadla?

Vďaka kontaktom s kolískou divadla Gréckom sa divadlá rozšírili aj v starom Ríme. Významnejší ohlas však mali iba komédie.Medzi najznámejších autorov rímských komédií patrili Terentius a Plautus. Napriek tomu sa však návštevy divadla považovali za podradenú zábavu, ktorá patrila iba príslušníkom nižších vrstiev. Rímski občania dávali prednosť bojovnejším predstaveniam, najmä gladiatorským zápasom a pretekom bojových vozov.

Kto boli gladiátori?

Boli to otroci alebo slobodní ľudia, ktorí bojovali medzi sebou alebo so šelmami. Pred otvorením zápasu predstupovali pred cisársku ložu a pozdravili vládcu zvolaním:,, Ave Caesar, imperator, morituri te salutant- bud pozdravený, vládca Caesar, zdravia ťa tí, čo odchádzajú na smrť." Keď cisár vydal pokyn, že sa môže začať zápas, gladiátori sa vo dvojiciach pustili do neľútostného zápasu. Ak sa jednému z nich podarilo premôcť svojho súpera, musel s ním naložiť podľa rozhodnutia cisára a publika. Zdvihnutý palec znamenal milosť, obrátený ortieľ smrti. Existovalo niekoľko typov gladiatorských súbojov: boj na koňoch, na bojových vozoch, v skupinách alebo proti šelmám.

Podľa čoho sa gladiátori delili?

Výzbroj gladiátorov nebola rovnaká. Ich pomenovanie je odvodené od krátkeho meča so širokou čepeľou, ktorý používali rímski legionári a nazývali ho gladio. Podľa druhu výzbroje sa delili na trákov, retiariov, secutorov, čiže prenasledovateľov a gladiatorov s prilbou na hlave ktorú nazývali galmi.

Založenie ríma

Z Tróje do Ríma

Rimania boli presvedčení o svojom trójskom pôvode. Roku 1184 p.n.l., víťazní Gréci podpálili Tróju.

,,Pobožnému Aeneovi ´´ (syn Anchisa a bohyni Venuši) sa podarilo ujsť. Zachránil tak život nielen sebe, ale aj svojmu synovi, otcovi a ochrannému božstvu mesta. Po dlhom putovaní Stredozemím sa usadil v Itálii, v kraji Latium, na území budúceho Ríma. Za manželku si vzal dcéru tunajšieho kráľa. Jeho syn založil na úpätí Albianskej hory mesto Albu. Počas troch storočí mestu vládlo 12 kráľov. Posledného z nich vyhnal jeho brat a jeho dcéru Reu poslal k vestálkam (kňažné zaviazané k panenstvu), aby znemožnil pokračovanie legitímneho rodu panovníkov.

Osud však chce založiť veľké mesto a vládu panovníkov, ktorí sa svojou veľkosťou budú podobať bohom. Mars, boh vojny, zostúpil k vestálke a z ich spojenia sa narodili dvojčatá. Strýc ich vložil do koša a v ňom ich poslal do vôd Tiberu. Vody rieky však zázrakom opadli a plač dvojčiat prilákal vlčicu, ktorá ich na úpätí Palatina kŕmila svojím mliekom. Nakoniec sa ich ujal jeden pastier. Hádka o založení Ríma

Romulus a Remus dospeli a dozvedeli sa o tajomstve svojho narodenia. Rozhodli sa vrátiť do Alby, zosadili uzurpátora a opätovne vyzdvihli na trón svojho starého otca. Roku 753 založili miesto na mieste, kde prežili nádherné detstvo. Nevedeli sa však dohodnúť, ktorému z nich pripadne česť zakladateľa. Prosili bohov, aby im pomohli vyriešiť spor. Každý z nich vyšiel na iný kopec – Romulus na Palatin a Remus na Aventin.

Z nich pozorovali let vtákov, ktorý mal byť vyjadrením vôle bohov. Dvanásť supov nakoniec prisúdilo víťazstvo Romulovi. Legenda dodáva, že Remus, aby podpichol svojho brata, preskočil ponad priekopu označujúcu budúce hradby mesta. Nato Romulus zabil svojho brata, a povedal: ,, Tak zahynie každý, kto sa opováži prekročiť múry môjho mesta.

Zabudnime na chvíľu na legendy. Bol to človek, kto rozhodol o stavbe osád, ktoré sa stali zárodkom budúceho Ríma. Popol zomrelých sa ukladal v urnách v tvare domčeka, neskôr telá v sarkofágoch z tufu. Počas dlhého obdobia obyvatelia mesta žili na vyššie položených miestach a nezdravé, nízko položené zóny nechávali svojím mŕtvym. Na Palatíne sa našli pozostatky dvoch dedín, postavených z domov s drevenými stĺpmi. Rím je až do 6.storočia p.n.l. zrejme len zoskupením pastierskych osád, roztrúsených po okolitých kopcoch. Skutočné mesto vytvorili až Etruskovia.

Fórum sa stalo centrom a Rím sa začal podobať mestu aké poznáme. Staroveký rím

1200-800-osídlili Apen. poloo.
Kmene LATINOV, UMBROV,SAMNITOV,LUKÁNIOV,BRÚCOV.Stred. Latinovia- Lácium.8st.p.n.l. S Itáliu Etruskovia.Gréci kolónie v južnej Itálii a na Sicílii.Feníčania mali na západnej časti Sicílie.5st.p.n.l. do obl.Padskej nížin. Prišl.Kelti

Etruskovia

Obsadili územie Etrúrie.Do archit. Priniesli Klenbu a Obluk.Vynik. v hutnictve a sprac. Kovov.Obchod. S Grec. a Fenickými kupcami.Výt. Umen. – fresky,sargofágy,sochy.Motív Etruskov – tanec, hudba.Etrus. spol. : kráľ poradný zbor senát.Pomáhali aj volený urad.Najväč.moc - rodová aristokracia

Italikovia.Indoeuropske kmene.Gréci

V 8.st.p.n.l. juh Apenín TARENT,KUMY,NEAPOL

Založenie Ríma

Pri rieke Tiber Romulus a Remus s mesta Alba Longa.Založili v roku 753p.n.l. Rím. Romulus zabil brata.Hist. skut. 700-650p.n.l. založ. Ríma.Etruskovia ovládli Rím v 2.pol.6.st.p.n.l..

Rímske kráľovstvo753-510

Kraľ pomahal senát.Obyv. sa delilo na kmene a tie na kúrie.Kurialne snemy.Patriciovia prís. Starých rodov.Lebejci- remeselníci a obchod.Otroci- nemali ani pol. Práva ani osobnú slobodu.6.Rímsky kráľ Servius Túlius ref. Pol.sys.obyv. podla majetku do 5 tried takto vznikol stotinový snem platil majetkový cenzus.Tarquinius Superbus-skončila sa éra kráľ. i etrus.nadv.

Rímska republika 510-31pnl.

Na čele 2 konzuli-velitelia a sprav.štátu.Vykladali a vykon. Zákon volený na 1 rok.Prétori – sudcovia.Edylovia- zásobovanie a bezpeč. Ríma.Kvestori- financie.Cenzori každých 5 rokov robili sčítanie ľudu.V čase vojny diktátor.Senát-300 členov, radil konzulom, rozpočet.Vyhlas. Vojnu al. mier, riadil zahr. I dom. Pol.

Zahraničná politika

Spolu s Latinmi Latinský spol. prot. Etruskom.5-4stor.pnl. ovlad. R. uzemie Etrus.4-3 stor.pnl. 3samnické vojny.Rím snaha ovlad. J Itáliu- boj o mesto Tarent.Na obranu arentu kráľ Pyrhos.275 pnl.Rím vyhral a ovlad. Celú Itáliu

Vnutorná politika

Secesie- odchody plebejcov na pahorok Aventinus.494 pnl. Zavedenie Tribúna ľudu – p. veta súdilo sa pola Obyčajového práva.451-449 obyčajove pravo 12 bronzových tabúl.Nobilita- nová uradnicka aristokracia

Punské vojny

Kartágo ovládalo obchod. V Stredozem. mory.1.Punska vojna 264-241 pnl.Stred záujmov mesto Massena na Sicílii.Rím prevaha na súši Kartágo na mori.Rímania získali Sicíliu, Sardíniu a Korziku.Kartáginci založili v Hispánii nové Kartágo

2.Punská vojna 218- 201 pnl.

Hannibal napadol mesto Saguntum.Prešiel cez Pyreneje, J Francúzsko, Alpy do sev. I.216 pnl. Pri Kannách najhoršia porážka Ríma.212 pnl. Rímania dobili Syrakúzy.211pnl. Zastal bred bránou Ríma ale nezautoč.204 Scipio sa vylodil na uzem. Afriky a Hanibal sa stiahol.202 pnl. Pri meste Zama porážka Kartága

3. Punská vojna 149-146 pnl.

Nespokojnosť s existen. Kartága.Spojenec Ríma numidský kráľ Massinisa.K.- dobyté, zapalene.

Kríza republiky

146 R – obsadili Macedoniu agrecko.133pnl.získali Pergamonské kráľov. Malu Aziu Sýriu.Latifundiá- Velkostatky.Reformy bratov Grachovcov.133 tribun Tiberius Gracchus--chcel dať pôdu bezzemkom- boli by vojakmi,123 tribunom Gaius Gracchus obnovil pozemkovi zákon snaha o : štat zabez. Vojakom zbrane a výstroj,prídel múky každému, aby vsudoch nezasadali iba senator. Al. aj jazdci, vystavba ciest,122pnl. Zavraždený

Pol. scéna sa rozdelila

Optimáti- zauj. Aristokracie, podporovali senát.Populári-opierali sa o ľudové vrstvyGaius Márius- konzul voj. ref.Prof. Armáda 104 porážka Jogurta,102.101 porazil Germánske kmene

Sulla verzus Gaius Márius

82- Sulla sa zmocnil Ríma zaviedol PROSKRIPCIE--čierne listiny.Sulla sa atal diktatorom: posilnil senat.Moc tribunov ludu bola anulovana.Spravcovia provinci nesmeli prekročiť jej hranice.78pnl. Zomrel,

Spartakovo povstanie73-71

V meste Capua vzburili sa gladiatori.Ušli pod vedením Spartaka na Vezuvvytvorili vojenský oddiel.Chceli prekročiť Alpy a vratiť sa do svoj. domovov.Ukrižovali ich pozdĺž cesty z Ríma do Capuy

1.Triumvirát

Marcus L. Crassus, Gnaeus Pompeius, Caesar 60pnl.59 Cesar sa stal konzulom.58 Cesar odchádza do Gálie porazil Galské kmene.56pnl. Sa opäť stretli v meste Lucca.53 Crassus v Azii padol v boji s Parthmi.Cesar tiahne na rím až po rieku Rubikom.44 Cesar zavraždený.43 Druhý Triumvirát.Marcus Antonius, Octavianus, Lepidus.31 Kleopatra porazená v Jadran. Mor. Pri Myse Aktium.Samovlada Octaviána konči éra republiky

Rímske cisárstvo

Principát-ponechal repub. Urady, najvyš. Vel. R. armády.Doživotne práva tribuna ľudu predsedal senátu.Vydaval edikty, naj.kňnaz, mozme ho považ. Za 1. cisara.Prétoriánska garda- osobná stráž.Dyn. Juliansko – Claudiovská.Tiberius-14-37 pravomoc lud. Snemu na senat.Zaviedol teror. Prvý stupil na uzemie Slovenska.Caligula37-41-mal sadistické sklony.Claudius-41-54- refor. Súdnictva.Vodovody prístav Ostiu, úrad. aparát.Dal vybud. opevnenie VINDOBONA ( Viedeň)

A pevnosť KARNUNTUM hranice so Slovenskom

Nero 54-68-64dal podpaliť rím, prenas. Kresťanov.Popravený sv. Peter a Pavol.Senat ho vyh za nepriat Rím ľudu.66 v Judei Židovske povstanie potlačil ho Vespasiánus

Flaviovská dynastia

Vespasiánus 69-79- začal výstavbu kolosea.Titus 79-81- výbuch sopky Vezuv.Domiciánus 81-96- režim samovlády.Koniec vlady Fláviovcov.96-98 vládol Nero.

Adoptívní cisari

Trajanus 98-117- najv. Uzem rozsah.Znížil danovu povinnosť adoptoval Hadriánusa.Hadriánus 117-138-zriadil cisársku radu.Vydal zbier. Zakonov Večný edikt.Vzdal sa Mezopotámie, dal vybud. Hadriánov val.Dal vybudovať Limes Romanus( Rusovce, Stupava, Cífer, Pác,Bratislavský hradný kopec, Milanovce).Antonius Pius 138-161-spravodlivy daňový a súdny systém

Dvojvládie–Marcus Aurelius+Lucius Verus

Vypukli Markomanské vojny.172-173 prenikli vojska na uzemie Slovenska.179 Tren.skala- V tábore Laugaricio táborila druha.pomocná légia kt. velil legát Valeriánus Maximiliánus.180 Marcus Aurelius zomrel vo Vindobone na mor.Commodus 180-192 - Uzavrel mier s Germanmi

Dynastia severovská

Septimus everus 193-211- potlačil povs. V provinciach.Neskoré cisarstvo.Diokletian 284-306- system vlády DOMINÁt neobmed.Ref. Org. Štátu:rozdelil územie na provincie, kt. tvor.Diecézi a prefektúry, na čele urad. – civilna moc.Hospod. Ref.- dal spísať ceny všet. Výrobkov a určil pevné ceny.Zaviedol nové penaze – zlaté mince SOLIDY

Konštantín Veľký 306 – 337

301-305 prenasledoval kresťanov.313 v Miláne Milánsky edikt.325 v meste Nikaia – základné články krest. Viery
Rozdelenie Ríše-395 cisár Theodósius 395-379 rozdelil ríšu na 2 časti.V časť mesto Konštantinopol.Z časť- Honorius, Raventa, Milano.

Barbarizácia a sťahovanie národov

410 Vizigóti vyplienili Rím – likvidácia R. aristok.476 porážka Ríma germánskymi kmen.

Gladiátorsé hry

V 6. stor. pred n.l. Rím ešte ovládali Etruskovia. Najneskôr vtedy museli Rimania spoznať etruský zvyk gladiátorských zápasov pri pohreboch.

Významnú úlohu v živote Etruskov hrala služba mŕtvemu

Podľa ich viery smrť neznamenala koniec jestvovania, bol to len prechod do inej formy bytia. Etruskovia stavali pre svojich mŕtvych príbytky pre posmrtný život a tak vznikali celé mestá mŕtvych – nekropoly. Práve v týchto nekropolách sa po prvý raz v dejinách italského polostrova stretávame s pochmúrnym zvykom, z ktorého neskôr vzniklo rímske gladiátorstvo – s „bojom pri márach“ (munerá). Vtedy to bol vážny náboženský obrad – pri lôžku mŕtveho museli do boja nastúpiť ťažko odetí vojnoví zajatci, aby svojou krvou uzmierili ducha mŕtveho a milostivo naladili bohov mŕtvych. Bola to vlastne ľudská obeta, ale nevykonali ju kňazi na bezbranných, lež sami ozbrojení, obetovaní v zápase. Mužov určených na takéto zápasenie, označili Rimania vlastným názvom gladiátori. Pomenovanie naznačuje, že pôvodne títo zápasili s mečom (meč po latinsky gladius).

Nevieme presne, kedy Rimania tento zvyk prevzali medzi vlastné náboženské obyčaje. Zo starého obdobia nemáme žiadne písomné informácie, najstaršia čisto rímska gladiátorská hra sa s istotou datuje až v r. 264 p.n.l. Uskutočnila sa na rímskom dobytčom trhu prísne podľa etruských pravidiel na počesť úmrtia senátora Decimusa Juniusa Brutusa Pera. Bojovú obeť podľa etruských zvykov darovali najbližší príbuzní nebohého. Bojovalo sa pred zhromaždenou smútiacou obcou ako u Etruskov a ešte pomerne skromne: len 6 gladiátori. Stredobodom teda bolo len blaho zosnulého na druhom svete a nie majetok a sláva usporiadateľa.

Koncom 3. a počas 2. stor. p.n.l.

Znamenali munerá pre Rimanov čoraz vítanejšiu zmenu v takmer jednotvárnom živote. Rímska bohatá šľachta nedokázala odolať pokušeniu ukázať celému svetu svoju moc a bohatstvo práve týmito bojmi na počesť mŕtvych. V r. 216 p.n.l. pri pohrebnej slávnosti za konzula Marca Emilia Lepida bojovalo už 44 gladiátorov, v r. 200 p.n.l. na počesť bohatého muža Marca Valeria Levina už bojovalo 50 mužov a v r. 183 p.n.l. príbuzní zosnulého veľkňaza Publia Licinia Crassa obetovali na slávu mŕtveho a jeho rodiny 200 gladiátorov. Pretože hry takéhoto rozsahu sa predĺžili na niekoľko dní, nevyhnutne prilákali viac obecenstva. Toto obecenstvo však už neprichádzalo preto, aby vzdalo úctu mŕtvemu, ale aby si nenechalo ujsť bezplatné krvavé divadlo.

S masou divákov sa zmenil charakter hier

Tam, kde kedysi s účasťou stála smútiaca rodina a priatelia, panovalo teraz ustavičné prichádzanie a odchádzanie, šepot, povzbudivé a nesúhlasné výkriky, ba niekedy aj výsmech, keď podľa mienky divákov niektorý bojujúci zlyhal. Ľudská obeť, pôvodne ponímaná ako náboženský obrad, sa postupne menila na ľudovú slávnosť a zábavu.

Postupne sa samozrejme začali gladiátorské zápasy zneužívať aj na politické ciele a došlo k ich úplnému oddeleniu od kultu mŕtvych. Bezprostredným podnetom boli dramatické udalosti roku 105 p.n.l., kedy do juhofrancúzskych provincií Rímskej ríše prenikli germánske kmene Kimberov a Teutónov. Porazili 2 omnoho početnejšie rímske armády a v Ríme zavládol strach, chaos a panika. Keď po prechode Germánov cez Alpy obavy vrcholili, vládnuci konzuli Publius Rutilius Rufus a Gaius Manlius pokladali za nevyhnutné pripomenúť občanom, ktorí sa triasli o majetok a životy, staré vlastenecké cnosti, ktorým Rím vďačil za svoj vzostup a veľkosť – duševnú rovnováhu v nešťastí, chladnokrvnosť, pohŕdanie smrťou, disciplínu a tvrdosť voči sebe i nepriateľovi.

Najali si na štátne trovy elitu rímskych gladiátorov – majstrov šermu zo známej školy majstra šermu Gaia Aurelia Scaura. Títo ukazovali divákom, ako čo najdrahšie predať svoj život nepriateľovi a zomrieť smrťou pravého Rimana. Či krvavé divadlo financované štátnou pokladnicou splnilo očakávanie tých, ktorí ho objednali, či dodalo občanom odvahu a dôveru, to sa nikdy nedozvieme, pretože víťazní Germáni nevyužili svoju šancu a vo svojom postupe zamierili Teutóni na sever a Kimberi na západ.

Pre rímske gladiátorské hry

Mala táto udalosť ďalekosiahly význam. Po prvýkrát gladiátorské boje už neboli súčasťou náboženských obradov, ale usporiadali ich z rýdzo praktických dôvodov. Už o niekoľko rokov sa usporiadali ďalšie svetské gladiátorské hry, vraj aby udržali bojového ducha národa, v skutočnosti sa však ich organizátori chceli zapáčiť voličom a urýchliť svoju kariéru.

Väčšina obyvateľstva nemala v zásade námietky voči premene tejto rodinnej udalosti na zábavu pre všetkých. Naopak, krvavé divadlo gladiátorských bojov vyhovovalo rímskemu ľudovému charakteru, jeho bezcitnosti a ukrutnosti. Tak postupne začali masy považovať gladiátorské hry za svoje právo. Napr. v severoitalskom meste Polentia (Polenzo) občania násilím bránili pochovať istého vysokého úradníka tak dlho, kým pozostalí nedali peniaze na gladiátorské hry a úrady sa len nečinne prizerali. Úradní a súkromní organizátori si už našli príčiny, aby si ľud obľúbil gladiátorské hry.

Bojom, krvou a smrťou

Sa oslavovali výročia úmrtí, dokončenie verejných stavieb, zasvätenie chrámov a sôch, víťazné bitky a vojny, začiatok nového obdobia a iné udalosti. Historici zrátali, koľko dní v roku oslavovali Rimania gladiátorskými hrami: počas vlády prvého rímskeho samovládcu cisára Augusta to bolo 66 dní, o 150 r. neskôr za Marca Aurelia to bolo 135 dní a napokon v 4. storočí n.l. to bolo vyše 175 dní v roku. V tomto počte nie sú zahrnuté mnohé ďalšie podujatia, ktoré platili ľudu cisári a ich obľúbenci navyše.

Vo všetkých rímskych dobách

Sa vyskytovali ľudia, ktorí neschvaľovali gladiátorstvo a náležite ho aj kritizovali. Váčšinou však táto kritika nesmerovala proti hrám ako takým, ale proti výstrelkom. Seneca mladší (okolo r. 4-65 n.l.) napríklad zhnusený napísal: „.. kadysi bol človek človeku svätým, no dnes sa pre zábavu a hry vraždí. Kedysi bolo zločinom učiť ho, ako sa spôsobujú rany, teraz sa mesí predvádzať nahý a smrť človeka je pre ľudí vítanou hrou.“

Nastupujúca kresťanská viera

Žiadala zrušenie gladiátorských hier. V r. 333 na jednom z vojenských ťažení zomrel cisár Konštantín Veľký (306-337 n.l.) Ako prvý rímsky cisár prijal, aj keď až na smrteľnom lôžku, kresťanský krst. Počas jeho vlády bolo kresťanstvo vyhlásené za rovnoprávne a neskôr sa stalo štátnym náboženstvom. Odvtedy zreteľne rástol vplyv kresťanskej cirkvi.

V r. 326 bol v Bejrúte vydaný 1. edikt cisára, ktorý zakazoval hry v celej ríši. Jedno z ustanovení ediktu hovorilo aj o tom, že zločinci nemôžu byť odsúdené do arény, ale na nútené práce v baniach. Účinok ediktu sa najviac prejavil vo východnej časti ríše. V Taliansku, kde gladiátorstvo vzniklo, pokazil dobrý začiatok sám cisár tým, že 2 provinciám udelil z neznámych príčin výnimku. Gladiátorské hry teda žili ďalej.
V r. 357 n.l. cisár zakázal účasť na hrách všetkým vojakom a dôstojníkom.
O 8 rokov neskôr cisár Valentiniánus zostril ustanovenia tým, že zakázal rímskym súdom odsudzovať kresťanov do arény.
Krátko pred koncom storočia dal cisár Honorius zatvoriť všetky gladiátorské školy.

Definitívny koniec hier nastal v r. 404 n.l.

Podľa správy biskupa Teodoreta Kyrrhskeho dal k tomu podnet istý Telemachos, mních z Malej Ázie, ktorý r. 404 n.l. vnikol do arény a pokúšal sa presvedčiť gladiátorov, aby upustili od boja. Nábožnú horlivosť zaplatil životom, pretože diváci tejto „vražednej hry“ sa rozhnevali a plní zúrivosti ukameňovali „mierového posla“. Telemachova obeť však nebola márna, Jeho mučenícka smrť donútila cisára Honoria navždy zakázať gladiátoské hry.

 

Kto vlastne boli gladiátori?

V počiatkoch rímskeho gladiátorstvo to boli najmä otroci, ktorí sa podľa rímskeho zákonodarstva nepovažovali za ľudí, ale za veci.

Často sa stávali gladiátormi vojnoví zajatci, ktorých výučba bola nemej nákladná, boli mladí a statní a upadnutím do zajatia sa tiež stávali otrokmi

Zločinci – najmä ťažkí zločinci-vrahovia, podpaľači a štátni zločinci – vlastizradcovia, dezertéri a znesvätitelia chrámov, ktorých súdy odsúdili do gladiátorskej školy

Od čias cisára Nera (54-68 n.l.) boli gladiátormi aj kresťania, ktorí odmietali obetovať rímskym bohom a preukazovať cisárovi božské pocty

Autokrati – rímski občania, ktorí sa dobrovoľne prihlásili do arény – často príslušníci najnižších vrstiev alebo dlžníci, ktorým hrozilo väzenie, boli však medzi nimi aj bohatí, ktorých lákalo vzrušenie smrteľného nebezpečenstva

Ženy – čím boli hry výstrednejšie, tým častejšie sa v aréne vyskytovali ženy, bojovali medzi sebou, ale často aj proti mužom. Až v r. 200 n.l. isár Septimus Severus zakázal vystúpenie žien v aréne.